Divadlo Stoka za 25 rokov ohrozil osobný pád aj zlá politika. A predsa žije ďalej.
Vy chcete, aby som vygrcal to, čo som už dávno vysral? – pýta sa s plačom mladý muž. Bol pripravený na odchod, no teraz tu stojí uprostred svojich blízkych ponížený a bezbranný. Naoko si ho vôbec nevšímajú, len akýmisi neviditeľnými nitkami priťahujú slučku pod jeho krkom. Vravia si rodina.
Kolaps mal premiéru 23. marca 1991. Zľava Jozef Chmel, Erika Lásková, Imrichom Maťo a Laco Kerata. O Stoke a slovenskom divadle sa v stredu bude hovoriť aj na panelovej diskusii. (zdroj: FOTO - CTIBOR BACHRATÝ)
Ten mladý je oblečený trochu hrozivo, v skutočnosti je len slabý. Jeho príbuzní si práve nárokujú na všetko, čo mu kedy v živote dali. Ak chce opustiť hniezdo domova a letieť do sveta, treba mu to všetko trochu spočítať.
Kolaps, 1991 (zdroj: FOTO - CTIBOR BACHRATÝ)Vyzliecť tú koženú bundu, aj tie nohavice s reťazami, košeľu, trenky, a potom vrátiť aj jaternice, krémše, prosto všetko to jedlo, čo kedy pojedol. Fuj, aký je teraz nechutný. Nech si ide.
Tvoriť aj myslieť
Čo je to za podhubie, ktoré vlastné deti najprv deformuje, potom ich vydiera a napokon im znemožní stať sa samými sebou? Nič nové pod slnkom, to sme tu už mali, a žiaľ, často aj máme.
Okrem krutej pravdy to však v tejto chvíli bude aj spomienka na jeden generačný pocit. Zhmotnilo ho divadlo, ktoré vzišlo z revolučného ducha, z vôle nadaných ľudí nielen tvoriť, ale aj myslieť.
Prvej hre Kolaps, ktorú v marci roku 1991 Stoka prvýkrát uviedla, by sme aj dnes postojačky tlieskali. Nie z nostalgie, ani zo slušnosti, dokonca ani z kamarátstva či z lásky k divadlu. Ale preto, že osobitou poetikou vystihla podstatu pomerov.
Keď sa dnes prejdete Pribinovou ulicou v Bratislave, možno si ešte spomeniete: oproti Ministerstvu vnútra kedysi stála nízka budova Domu dopravárov. Práve tam Stoka, po Nežnej revolúcii prvé nezávislé profesionálne divadlo na Slovensku, začínala v roku 1992 písať svoju búrlivú históriu.
Pribinova ulica, ako ju už dnes nezažijeme. Škoda, nič lepšie na mieste bývalej budovy Stoky nestojí. (zdroj: ARCHÍV DIVADLA STOKA)Spoločné autorstvo
Budova to nebola lákavá, ale vhodná, nehovoriac o objekte schátralej meniarne, ktorá stála hneď vedľa a bola technickou pamiatkou. Divadelníci snívali, že raz, keď sa slobodná slovenská kultúra konečne postaví na nohy, získajú peniaze, meniareň zachránia a urobia z nej hodnotný stánok umenia.
Okolo mladého, zapáleného, talentovaného a novotám otvoreného režiséra Blaha Uhlára a výtvarníka Miloša Karáska sa divadlo rozbehlo v plnom prúde.
Impasse, 1991 (zdroj: FOTO - CTIBOR BACHRATÝ)
Stretli sa v ňom originálni ľudia s túžbou robiť divadlo po svojom a na úrovni. A zrodila sa metóda kolektívnej tvorby. Stoka ako spoločné autorstvo, umne holdujúce estetike hnusu.
Spolu s invenčným divadlom návštevníkom otvorila Stoka neskôr aj krčmu, čím rozbehla formát existencie, dnes už vlastne celkom samozrejmý.
Medzitým, dokopy za pätnásť rokov pôsobenia v starých priestoroch, naštudovala 23 inscenácií. Mnohé z nich ostali nezameniteľným dokumentom doby a tvorby.
Legendárna scénka Petra Batthányiho a Inge Hrubaničovej vo vrcholnej inscenácii Eo Ipso (1994). Stala sa udalosťou roka. (zdroj: FOTO - CTIBOR BACHRATÝ)Z kancelárie do Cvernovky
Súbor sa však medzičasom rozpadol. Bol to krutý pád, po istom období však mnohí z členov úspešne vstúpili na kultúrnu scénu opäť a s inými projektmi. Režisérovi Uhlárovi a jeho značke vtedy hrozil úplný zánik.
Nech to skúšal akokoľvek, budovu Stoky napokon zrovnali so zemou. V marci 2006 na nej posledný raz zamykal zámku, potom sme už len sledovali, ako sa do maľovaných obrazov na jej stenách žiadostivo zahryzli bagre.
Slepá baba (1992, 61 repríz) s Lacom Keratom a Vladom Zboroňom. (zdroj: FOTO - CTIBOR BACHRATÝ)Vyzeralo to, že kus tvorivého života Blaha Uhlára ostane navždy zamknutý v špinavej kancelárii. Veci sa však pohli a potenciál odkryla továreň Cvernovka.
Divadlo Stoka Čítajte Výsledkom je postupne budované štúdio Stoka, kde sa stále robí a hrá divadlo. V niečom je iné ako predtým, stále však stavia na sile obnaženého a citlivého nervu umelca, ktorý chce a má právo byť slobodný.
Eo Ipso s Erikou Láskovou a Luciou Piussi (zdroj: FOTO - CTIBOR BACHRATÝ)A ten tupec z údolia dutých hláv, čo stále okatejšie zneužíva svoj mandát, asi nevie, ako by si v zákazoch či cenzúrach prišiel v Stoke na svoje. Ešte to tak. Jemu podobných si Stoka užila za svojho života dosť. Divadlo je slobodné aj bez nich.
Koniec tisícročia, inscenácia Z diaľky v hlavnej úlohe s režisérom Uhlárom. (zdroj: FOTO - CTIBOR BACHRATÝ)Môžem si len poplakať, a nielen nad extrémistami
Režisér BLAHO UHLÁR vybudoval za päť rokov nový súbor Stoky. Na ten starý sa nebojí spomínať.
V týchto dňoch premietate v Stoke voľakedajšie legendárne predstavenia. Čo vo vás vyvolávajú?
„Určite aj sentiment, spomienky na 'mladosť', no a aj značnú dávku trpkosti z toho, že takéto hnutie som nedokázal udržať dlhšie.“
Myslíte si, že keby budovu starej Stoky nezbúrali, mohlo byť dnes všetko inak?
„Iste, vždy keď tadiaľ idem, spomeniem si, ako som tam ešte pred desiatimi rokmi pôsobil a ako ten priestor žil rôznymi aktivitami. A vždy si uvedomím, že tam mohol ostať dosiaľ, veď je tam len parkovisko. Budova ničomu nezavadzala, ale asi zavadzala niekomu. A môžem si len poplakať nad tým, prečo je nezávislá a nekonformná kultúra takým tŕňom v oku. Nielen dnes spomínaným extrémistom, ale aj takzvaným slušným ľuďom v tejto krajine.“
V čom sa pre vás líši súčasný súbor Stoky od toho voľakedajšieho?
„Zásadný rozdiel je v tom, že pôvodní členovia nemali herecké školy a nerobili iné divadlo okrem Stoky. Boli to originálne samorasty z našej spoločnosti. Dnešní členovia majú príslušné vzdelanie, ale sú aktívni v mnohých, nielen divadelných projektoch a moje možnosti pripútať si ich k tomuto druhu tvorby sú mizivé. Nezávislá divadelná scéna je dnes – nafúkane si myslím, že aj vďaka mne – oveľa bohatšia, ako bola pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Veď aj o to nám išlo. Problémom môže byť, aby sa toto široké hnutie nezačalo podobať samo na seba a aby si udržalo svoju esenciálnu pestrosť.“
Pamätáte si ešte, kedy ste prvýkrát pocítili, že Stoka má byť 'vaše' divadlo?
„Bol to vlastne veľmi dlhý proces, ktorý sa u mňa ťahal od mladosti. Po páde režimu a po stretnutí s výtvarníkom Milošom Karáskom sa však všetko urýchlilo.“
Bolo to osudové?
„Veru som nemal čas zamýšľať sa nad osudovosťou okamihu, usiloval som sa, aby teleso mohlo nerušene pracovať. Možno som si to najviac uvedomil, keď sme v roku 1997 dokončili prestavbu budovy na Pribinovej ulici a vybudovali si krčmu, ktorá nám pomáhala prežiť časy bez dotácií. A keď som si naplno uvedomil, že je tu priestor so svojím potenciálom. Pravda je však, že vtedy sa mi začal aj pomaly rozpadávať súbor a nedokázal som ho plnohodnotne nahradiť. Takže toto víťazstvo bolo hneď aj predznamenaním pádu. Uf!“
Cvernovka, v ktorej nová Stoka sídli, sa má rekonštruovať. Ako sa to vyvíja? Budete tu môcť využiť dotáciu, ktorú vám priklepli?
„Keby sme niečo také zažili pred desiatimi rokmi, možno sme mohli v práci pokračovať. Teraz je to iné, veľa vecí sa už vzkriesiť nedá. Náš priestor v Cvernovke bude fungovať najviac tri roky. Aktivity, ktoré tam prebiehajú, dostanú aj podporu, uvidíme, čo dokážeme spraviť. A či nás tak podporia aj v budúcnosti.“
S nevšednou monodrámou Pokus sa Blaho Uhlár vrátil pred piatimi rokmi do hry. Kritika ju ocenila. (zdroj: FOTO - CTIBOR BACHRATÝ)
Kritérium - jedna z najnovších inscenácií mladého súboru divadla Stoka. Martin Kollár, Peter Tilajčík, Braňo Mosný a Michaela Halcinová (zdroj: FOTO - CTIBOR BACHRATÝ)
