Maria Procházková. FOTO - ČTK |
Poznáme ľudí, ktorí sú veľmi citliví a vnímaví, majú väčšiu fantáziu, sú tvoriví, ale majú emocionálne výkyvy a nestoja pevne na zemi. O človeku, ktorý trpí manickodepresívnymi stavmi, nakrútila svoj prvý hraný film Žralok v hlavě česká animátorka MARIA PROCHÁZKOVÁ. Jej hlavný hrdina (Oldřich Kaiser) trávi celý deň pri svojom okne a pozoruje a zastavuje okoloidúcich. To, čo sa asi odohráva v jeho hlave, doplnila pôsobivými animáciami. Hovorí o tom aj v rozhovore pre SME.
Kde ste takého človeka spoznali prvýkrát?
Býval neďaleko nás, za rohom, denne sme okolo neho chodili nakupovať. Ale aj tí, čo sa s ním zblížili najviac, mali od neho istý odstup, nikto si netrúfol ísť k nemu do bytu. Lebo človek sa stále pýta: Čo keď je to blázon a zabije ma? Všetci sme si mysleli, že od nás bude niečo chcieť, ale naopak, on vždy dával nám. Neobťažoval nás, chcel sa len porozprávať.
Ako ste sa chystali túto tému filmovo uchopiť?
Dlho to vo mne zrelo, písala som si poznámky. Keď som potom dostala chuť napísať scenár, šlo to už veľmi rýchlo. Nemala by som to ani hovoriť nahlas - bola som s tým hotová za jedenásť dní. Najprv som rozmýšľala nad dokumentom o mojom známom, ale nechcela som mu kradnúť dušu. Pripadalo by mi to sprosté a že na to nemám právo.
Prečo ste neurobili animovaný film?
Nestačil by popísať vnútorný svet človeka, to, čo cíti. Expresívnosť tváre by sa v ňom stratila. Nesúhlasím s názorom, že za dvadsať rokov už vďaka 3D animácii nebudeme potrebovať hercov. Oldřicha Kaisera nenaanimujete!
To, že ste animátorka, sa prejavilo aj v hraných scénach - rozprávajú najmä obrazom. Rozmýšľali ste, že by ste sa dialógov vzdali úplne?
Zdá sa mi čistejšie vyjadrovať emócie tvárou - pri Kaiserovi je to možné. Aj keď tri minúty nič nehovorí, pozerať sa na neho je zážitkom. Viete, na čo myslí, a nie je to také banálne, ako keby povedal: Dnes mám zlý deň. Ale na niektoré veci boli slová potrebné. Posúvali film ďalej.
Kaiserova dramatická tvár vynikala najmä vo veľkých detailoch. Vedel, že bude snímaný tak natesno?
Vedel. Problémom bolo, že je to strašne pekný chlap. Aj keď som chcela, aby vyzeral zanedbaný a nechala ho neoholeného, s mastnými vlasmi, v trenkách a tielku, bol stále úžasný. Jeho charizma však filmu pomohla. Dúfala som, že všetci budú zvedaví na Kaisera vo vážnej úlohe, aj keď ide o tému, ktorá by ich mohla odrádzať.
Pomohlo mu nejako, že nakrúcal vo vlastnom byte?
Ani nie. On je vyslovene skladný typ. Keď má chvíľu počkať a nie je voľná lavička, pokojne si sadne na zem. Nakrúcali sme v mraze, on bol len v trenírkach, ani to mu neprekážalo. Ani medzi zábermi si nešiel po oblečenie, nechcel zdržovať.
Ako prežíval štáb to, že ste celý film nakrúcali na jednom mieste, pri jeho okne?
Trochu trpel. Byt bol maličký, v jednej miestnosti bola zložená technika, v druhej sa nakrúcalo, ostávala len malá kuchynka. A záchod pre dvadsať mužov a päť žien. Nie že by som to práve odporúčala, ale na druhej strane nás to veľmi stmelilo. Keď sa totiž ľudia stretávajú stále na tom mieste a chodia spolu aj na záchod, potom už niet čo riešiť.
Nebáli ste sa Kaiserovho renomé, že je nezvládnuteľný?
Keď mi ho prvýkrát castingová agentúra ponúkla, váhala som. Ale presvedčili ma jeho oči. Skôr som sa bála, či bude chcieť nakrúcať s debutantkou. Ja som neriskovala nič, len to, že by mi v prípade neúspechu už nikdy nikto peniaze na hraný film nedal. Ale on je už v polovici kariéry, jemu som mohla ublížiť.
A on?
O scenár sa hneď živo zaujímal, chcel vedieť podrobnosti. A tváril sa, akoby to pre neho žiadne riziko nebolo. Naopak, pýtal sa, prečo práve ja? Vážim si, že sa nechoval ako hviezda. Celý čas vyzeral spokojne, na nič sa nesťažoval a zdá sa, že za film sa nehanbí.
Zapadali vám jeho improvizácie do vašich predstáv o filme?
Ako kedy. V jednej scéne maľuje desiatky kohútov. Keď sme ju skúšali, zistila som, že maľuje výborne. Má karikatúrny, vykreslený štýl, voľné zápästie, je rýchly. Ale jeho postave by to nikto neuveril. Preto som ho musela učiť kresliť zle, pomaly, nedoťahovať, miestami zneistieť. Bolo to trochu smiešne.
Na záver filmu Kaiserov hrdina poprosí susedku, aby mu priniesla Švejka. Pripomínal vám ho?
Už ani neviem, ako mi to napadlo. Asi sa mi zdalo, že niekedy, ešte skôr, ako sa filmový príbeh začal, mu mohol ktosi povedať: Vy ste taký Švejk. A on chcel zistiť, kto to bol. Ale to sú moje dvadsiate ôsme plány. To by človek musel film vidieť niekoľkokrát, aby si pospájal aj takéto detaily.
