Čakanie na prekvapenie v literatúre je jedno z najmárnejších. Debut španielskeho prozaika Jesúsa Carrasca však vracia literatúre istú nádej. Zážitok z jeho románu Na úteku je nesmierne intenzívny, hoci jeho príbeh je až šokujúco prostý. Ani len postavy v ňom nemajú svoje mená a čas, v ktorom sa pohybujú, je neistý.
Rozprávaniu dominuje krajina, v ktorej sa chlapec na úteku ocitne. Je vyprahnutá, spálená, blízko smrti a všeobecného zániku. Tieň je v nej vzácny ako voda.
Je to western i rozprávka
Predobraz tejto románovej krajiny môžeme hľadať v drsnej oblasti Extramadury na pomedzí Španielska a Portugalska. Chlapec uteká preč od rodiny a predovšetkým od násilníckeho richtára, pričom jeho zločin voči chlapcovi čitateľ iba tuší.
Chlapcovým spoločníkom na úteku sa stáva starý pastier kôz. Putujú za kopcami na zelenom obzore. Zápasia so smädom, vyčerpaním, strachom, bezmocnosťou a richtárom na motorke i s jeho kumpánmi. Nakoniec sa k pútnikom pripojí smrť.
Nevedno, kde má tento útek svoj cieľ. Končí oslobodením dažďovými kvapkami. „Vrátil sa k dverám a zostal tam, pokiaľ dážď neustal, dívajúc sa, ako Boh povoľuje skrutky trápenia.“
Španielsky bestseller preložený už do dvadsiatky jazykov má westernové kulisy, mnoho symbolických rovín a jedinečný štýl rozprávania. Dôležitý je každý pohyb, zvädnutý kvet, zrnko piesku, kvapka krvi či odrenina na chlapcovom tele.
Minulosť je v hmle a budúcnosť sa možno narodí po prvých kvapkách dažďa. Jediné, čo zostáva je prítomnosť úteku, cesta od zotročenia k prebúdzajúcej sa nádeji. Súčasne ide o rozprávkovú cestu, na ktorej sa odohráva zápas medzi dobrom a zlom. Vyprahnutá krajina je príznačná, v takýchto zápasoch bežne chýbajú oporné body a dopingové centrá. Človek zostáva sám a príležitostný spolupútnik musí nakoniec viesť svoj vlastný zápas.
Otázkou zostáva aj to, čo všetko ľudská bytosť môže a musí obetovať v záujme prežitia a obhajoby elementárnej existencie.
Toto nie je trend
Španielsky prozaik Jesús Carrasco nezaprie inšpiráciu veľkým americkým vzorom Cormacom McCarthym. Carrasco je ďalším menom v galérii neoruralistov, ku ktorým patrí aj nobelista José Camilo Cela. Skutočné životné drámy sa nemusia diať v uliciach veľkomiest, hoci tam ich umiestňovať je trendové a podľa mnohých dokonca nevyhnutné či logické. Tu sa krajina stáva metaforou aj arénou, symbolom prírodných i duchovných súradníc, ktoré vymedzujú ľudskú existenciu.
Napriek viacerým prototypom je Carrasco taký originálny, že v súvislosti s ním rozprávať o prekvapení je dovolené , a vlastne aj povinné.
autor je publicista
