Človek môže byť outsider, lebo je nešikovný, neambiciózny, má život dokrkvaný ako papierová vreckovka. Ale môže to byť celé naopak: dokrčený je svet naokolo a my sa v ňom snažíme naprávať krivdy. Aj dnešný svet má právo na svojho Dona Quijota. A namiesto kopije môže mať hrot pera.
Vaše postavy sú ľudia, ktorí by v slušnej spoločnosti nemali byť na okraji, ale na Slovensku na okraji sú. Hlavný hrdina románu Asvabaždenie je publicista, intelektuálne pracujúci človek. U nás teda ktosi, kto je akoby nevýznamný, nepotrebný pre spoločnosť. Nie je to viac ako osobný problém, problém spoločnosti?
„Vnímam to tak, a preto o tom aj píšem. Občas totiž dostávam otázku, prečo píšem o outsideroch a je to zjednodušená podoba vašej otázky. Nie je vždy chyba hrdinu, že je outsider. On je možno normálny človek, ale je chybou spoločnosti, že takýchto ľudí ako outsiderov vníma. Často sa dnes skloňuje, že si na Slovensku nevážime vzdelanosť a intelektuálnu prácu.
Je to priam až zakorenená tradícia, že vzdelanosť nepotrebujeme, že vzdelanec alebo duševne pracujúci je vlastne podozrivá osoba, ktorá len kritizuje svoje okolie. Je kriticky náročný k sebe a aj k spoločnosti, a to je nepopulárne.
Navyše pri mocenských zmenách, ktoré sa na Slovensku dejú, má každá nová moc snahu poprieť to, čo bolo v minulosti dobré, vrátane reprezentantov vzdelanosti. Vzdelaní ľudia, ktorí vidia kontinuitu, prirodzene majú chuť utekať.“
Prečo je to na Slovensku také neisté s kultúrou?
„De facto tu nestihol vyrásť stabilný kultúrny základ, ktorý by sa pri každej mocenskej zmene nezbúral. Ako to vidíme hmotne napríklad s Bratislavou. Prišli komunisti, zbúrali, čo sa dalo. Prišli developeri, búrajú, čo sa dá.
V meste dali vyrezať zvyšky stromov po kedysi zelenom námestí, a tak dnes namiesto námestia máme buzerplac. A spolu so stabilným kultúrnym základom tu nestihol vyrásť ani rešpekt k čomusi, čo by som nazval vzdelanie či intelektuálna, duševná práca.
Nová fáza rozvoja komunikačných technológií, sociálnych sietí a digitálneho sveta vedie skôr k zjednodušeniu a vulgarizácii.“
Potrebuje vôbec slovenská spoločnosť nejakých ľudí, ako sú spisovatelia?
„Napriek tomu, že skupina píšucich ľudí je marginalizovaná, táto spoločnosť ich potrebuje. Kultúrny deficit tu je viditeľný.
Dnešná doba síce privodila pocit, že písať môže každý, veď každý je schopný niečo napísať, aj keď s hrubicami, hocijako, dokonca aj vydávať knihy môže každý, ťažko teda odlíšiť, prečo je práve spisovateľ niekto, ktorý by mal byť svedomím národa. Ale myslím si, že spoločnosť potrebuje, aby niekto za ňu a najmä o nej hovoril. A ak si myslíme, že nepotrebuje, je to omyl.“
Technologická vyspelosť neznamená kvalitu. Množstvo kníh by pre ich negramotnosť nevyšlo. Ale bizarné na tom je, že tie knihy sa aj predávajú. Zlý chlieb tiež môžeš upiecť, ale nepredáš ho. Zlé knihy sa predávajú. Nie je problém v publiku? Nevymeníme publikum?
