BRATISLAVA. Keď sa režisér Ladislav Kaboš zoznámil v roku 2006 so Slovenkou Ľubicou El Malaheg, Líbya bola už jej domovom.
Rodáčka z Nitry sa sem presťahovala po tom, čo sa osudovo zaľúbila do líbyjského chirurga. Konvertovala na islam a odišla žiť a pracovať do Misuraty.
V tom čase ešte nikto netušil, že rok 2010 sa zapíše do dejín ako krvavý medzník. Vypukla arabská jar a občianska vojna prevrátila život mladej ženy naruby.
Prečítajte si tiež:
Prečítajte si tiež: Radikálny islamizmus sa nedá vyhubiť bombardovaním, hovorí slovenský režisér
Misurata bola niekoľko mesiacov obkľúčená Kaddáfího vojakmi, odrezaná od sveta odolávala náporu vojsk za cenu veľkých obetí. Do miestnej nemocnice, kde Ľubica pracovala takmer dvadsať rokov ako zdravotná sestra, prúdili stovky ranených. Stala sa tak svedkom utrpenia, na aké sa nezabúda.
Silný príbeh ženy z líbyjsko-slovenskej rodiny sa odohráva v kultúrne, spoločensky aj geograficky vzdialenej zemi, ktorá sa zmieta pod diktátorskou vládou.
Práve to priťahovalo režiséra Ladislava Kaboša, aby sa na tieto miesta vracal a sledoval jej výnimočný osud. Časozberný dokumentárny film Farby piesku z roku 2015 nakrúcal takmer desať rokov, predchádzal mu dokument Krvavé piesky Líbye. Stanica Žilina ho dnes premieta za osobnej účasti režiséra.
Film ponúka množstvo realistických záberov z vojnového konfliktu aj zákulisia arabskej jari v Misurate, samotný štáb sa vraj neraz ocitol v ohrození.
Režisér navštívili mesto dvakrát a vďaka arabským povstaleckým amatérskym žurnalistom, ktorí v Misurate vytvorili mediálne centrum, sa mu podarilo získať aj zábery z prvej línie. Cez realitu vojny, povojnovú situáciu aj nové konflikty arabského sveta tak dostávame autentickú sondu do súčasného diania vo svete.
Hlavná hrdinka dokumentu stála pred vážnou dilemou – mala príležitosť odísť z krajiny hneď, ako sa začala občianska vojna. Rozhodla sa však ostať a pomáhať ľuďom v krajine, kde prežila najkrajšiu časť svojho života.
