Marec nie je v Nemecku mesiacom knihy, pretože to bol čisto československý vynález. Najdôležitejšia knižná udalosť sa koná v Lipsku v podobe mladšieho brata frankfurtského veľtrhu.
Leipziger Buchmesse navštívilo minulý rok takmer dvestotisíc ľudí. Jeho brány sa zatvoria až po uzávierke knižnej prílohy, tak sa k jeho výsledkom ešte vrátime.
Druhý po Amadeovom otcovi
Augsburg sa tento mesiac už po siedmy raz nesie v duchu festivalu venovaného druhému kultúrne najslávnejšiemu rodákovi Bertoldovi Brechtovi, spisovateľovi, básnikovi, ale najmä divadelníkovi. A v neposlednom rade aj utečencovi (najslávnejším rodákom je otec Wolfganga Amadea Mozarta Leopold).
Keď nacisti začali páliť jeho knihy, začal Brecht utekať. Po Prahe, Viedni, Paríži sa načas usadil v Dánsku a potom sa cez Moskvu a Vladivostok dostal do USA. Keď sa Američanom znepáčil pre komunistické názory, tak sa vrátil s československým pasom do východného Berlína, kde sa do svojej smrti pred takmer šesťdesiatimi rokmi venoval svojmu divadelnému súboru Berliner Ensemble.
Na tomto mieste nie je priestor venovať sa viac jeho životopisu, ale aj veľmi skratkovitý náčrt naznačuje, že rozhodne nemal jednoduchú povahu.
Hoci Brecht patril do maturitných otázok, omnoho bližšia mi je spomienka na spievajúceho Miloša Kopeckého na vozíčku počas jedného Silvestra z Kavčích hôr: „Žralok zuby má jak nože a z těch zubů čiší strach. Mackie Messer, ach, můj bože, kdo dokáže, že je vrah! - čo je jarmočná pieseň (moritat) zo Žobráckej opery.
Na jednej z besied o jeho odkaze odznel názor, že Brecht bol predovšetkým fragesteller – ten, ktorý kladie otázky. S tým sa nedá nesúhlasiť. Sám som kedysi narazil na jeden jeho výrok, že pri otázke o (ne)existencii Boha sa treba najprv pýtať, či človek Boha potrebuje a či by táto potreba zmenila jeho správanie.
Avšak povedané slovníkom dnešných bulvárnych nadpisov, sánka mi padla, keď jeden miestny politik vyhlásil, že pri kľúčových problémoch hľadá odpovede u Brechta. Na naše pomery neuveriteľná predstava, aby mal spisovateľ taký dosah.
BB oslovuje mladých
Mohlo by sa zdať, že Augsburg je naňho veľmi hrdý, ale trvalo celé desaťročia, kým sa radní páni rozhodli hlásiť k jeho odkazu. Nálepku kovaného komunistu či prinajmenej ľavičiara dostával Bertold zo seba ťažko. Okrem tzv. augšpurského dialektu, ktorého sa do konca života nezbavil, ho s rodiskom naozaj príliš veľa nespájalo.
Keďže nepochádzal z bohatej rodiny, ostala na jeho pobyt spomienka v podobe múzea v rodnom dome a plakety po ďalších budovách, kde sa rodina postupne presťahovala.
Osemdňový festival, ktorý nie je len o divadle, ale paralelne sa konajú aj koncerty, poetry slam, džezové session, ukazujú, že Brecht má potenciál osloviť aj mladú generáciu. Paradoxne, najskôr poéziou.
Niekoľko múzejných exponátov so starými plagátmi a fotografiami to však nespraví. Slovenský čitateľ má väčší hendikep. Výber z jeho diela V znamení korytnačky, ktorý vyšiel vo výbornej edícii Čítanie študujúcej mládeže, zostavený v roku 1983 vtedy tridsiatnikom Petrom Zajacom, nájdete nanajvýš tak v knižniciach, a okrem troch najslávnejších hier (Matka Guráž, Žobrácka opera, Život Galileiho) nekúpite Bertolda Brechta dnes ani v českých prekladoch.
Knihu mesiaca si môžete pozrieť aj v kine
Málokedy sa podarí zaostávanie tak zle načasovať, ako v prípade slovenskej premiéry filmu Už je tu zas, ktorý vznikol podľa úspešnej satiry Timura Vermesa. Tá vyšla už pred tromi rokmi a predávala sa za symbolických 19,33 eura. Existuje aj jej slovenský preklad od Michala Hvoreckého.
Film posúva príbeh o Adolfovi Hitlerovi, ktorý sa preberie v roku 2011 na mieste bývalého ríšskeho bunkru, viac do reality. Rýchlo sa mu podarí zorientovať v novej situácii a pomocou televízie, kde vystupuje akože vtipný imitátor seba samého, pripravovať na návrat. Slogan Všetko nebolo zlé je viac ako použiteľný.
Scény, keď Oliver Masucci ako Hitler komunikuje s ľuďmi na ulici, sú viac než mrazivé, keď si uvedomíme, že v drvivej väčšine nie sú hrané. A to film, a kniha už vôbec nie, nezachytili utečeneckú vlnu. Do kina rozhodne choďte, ak si nechcete prečítať knihu, opätovne si pripomenúť, že ten, kto má plné ústa národa, nemusí to s ním ešte myslieť dobre.
