Článok pokračuje pod video reklamou
Knihy osobnostného rozvoja a svojpomoci, inak nazývané aj „self-help books“, explodovali z nenápadných výklenkov kníhkupectiev do fenoménu postmodernej kultúry.
Sú skutočne našimi pomocníkmi alebo viac pomáhajú vyprázdniť naše peňaženky?
Počnúc tým, ako si získať dobrých priateľov, komunikovať s partnerom tak, aby sa na druhý deň s nami nerozviedol, či rýchlejšie zbohatnúť, a nezriedka končiac až pri návodoch a odporúčaniach typu – „xy krokov, ako správne začať triediť ponožky“, nájdete dnes príručky na všetko.
Jedni ich zbožňujú, druhí posmešne ohŕňajú nosom, hoci papier, na ktorom sú vytlačené, stále vonia dobre.
Skúsime to cez vesmír?
„Ak si niečo skutočne želáš, celý vesmír sa spojí a venuje ti to ako dar. Tento spôsob svojpomoci spísaný v knihe s príťažlivým názvom pravdepodobne nebude to, čo je pre nás skutočne užitočné,“ hovorí Amy Armstrongová, riaditeľka oddelenia rehabilitácie a poradenstva na Virginia Commonwealth University. Zaoberá sa výskumom emócií, osobnostného rastu a vodcovstva, okrem iného so zameraním na poradenstvo pre ľudí so zdravotným postihnutím a ich zapojenie sa do života.
„Nijaký vesmír nezabezpečí lepšiu prácu, ak budeme sedieť doma na gauči a plní viery stískať knihu, ako sa stať efektívnym manažérom,“ dodáva.
Ako teda „self-help books“ čítať? Ktoré z nich si vyberať? Poloha na gauči stále nie je vylúčená. No popri túžbe hneď od zajtra žiť ten najlepší možný život, je dôležité kritické myslenie a schopnosť pozrieť sa na to, čím autor svoje tvrdenia dokladá. Sú jeho odporúčania podporené zisteniami z výskumov alebo skôr náhlym „pohľadom do situácie“?
„Ako nováčik v oblasti sebarozvoja a svojpomoci by som si na ten gauč priniesla knihy od známejších autorov s vedeckým pozadím. Najmä z odboru pozitívnej psychológie či ekonómie. Mená ako Martin Selingman, Charles Snyder, Christopher Peterson či Sonja Lyubomirsky, napriek tomu, že ide o autorov pôsobiacich na akademickej pôde, nie vždy musia znamenať ťažkopádny odborný text,“ hovorí Armstrongová.
Zodpovedné čítanie
Podľa Armstrongovej sme si navykli pozerať sa na šťastie ako na niečo v horizonte budúcnosti, na niečo veľké, čo sa udeje v rozpätí dlhých rokov a my k tomu máme smerovať. A raz, keď tam prídeme, odrazu bude všetko jasné a na všetko budeme pripravení, obzvlášť po prečítaní návodov na lepší život.
Možno práve to, čo nás má naučiť skutočne kvalitná motivačná literatúra a knihy o šťastí, nie je ani tak honba za šťastím samotným, ako skôr spomalenie a prevzatie zodpovednosti. „Zodpovednosti za to, že sme tu a teraz v konkrétnom momente a vieme si ho vážiť, že vieme spolupracovať s inými, pracovať na sebe ťažko a proaktívne sa po malých krokoch posúvať vpred. Ochotne riskovať s tým, že čím viac o sebe vieme a čím viac sme autentickí, tým viac sme zraniteľní. Ale aj spokojnejší, odolnejší a zdravší.“
Či už teda čitateľ skončí pri Paulovi Coelhovi, alebo Victorovi Franklovi a jeho silnej knihe Hľadanie zmyslu života, ktorú napísal po návrate z koncentračného tábora, stojí na osobnom vkuse a momentálnych chutiach. No je isté, že v snahe pomôcť si najlepšie, ako vieme, by sme tieto knihy nemali konzumovať nevkusne, a teda bez uvedomenia si zodpovednosti, že každý krok je na nás samotných. Kniha je v tomto prípade len dobrým pomocníkom a čím viac nás núti do praktických nácvikov, tým lepšie. Inak nás možno predsa len to triedenie ponožiek môže urobiť šťastnejšími.
Autorka je psychologička, ktorá miluje knihy. Momentálne si zvyšuje svoju kvalifikáciu v Richmonde, USA.
