Môj nočný stolík sa dlhodobo prelína s pracovným stolom, rôznymi poličkami a nesúrodými kôpkami. Sviatok je vtedy, keď si môžem dovoliť čítať knihy, ktoré neprekladám či neredigujem, resp. sviatky sa snažím svätiť aj tým, že čítam, čo ma teší.
Nie tak dávno som zo všetkých stolov a stolíkov definitívne odložila knihy pamätí Mila Urbana. Aj z autobiografií sa dajú vyskladať dejiny. Ak by niekto chcel dostať odpoveď na otázku, ako sa z celkom nádejného, talentovaného a právom uznávaného autora stala hlásna trúba najtvrdšieho krídla fašizmu, v knihách jeho pamätí takú odpoveď nenájde, obraz o autorovi si však vytvorí. Aj utajovanie je výpovedné, o podrieknutiach ani nehovoriac.
Pravdu povediac, toto dobrodružstvo ma celkom pohltilo, a tak som sa nejaký čas aj po dokončení hry Tichý bič o Urbanovi „zabávala“ podobnou lektúrou a o. i. som siahla aj po monografii Ivana Kamenca Tragédia politika, kňaza a človeka (Dr. Jozef Tiso 1887 – 1947). Kniha je analytickým pohľadom historika na skutočný i vykonštruovaný život a osud politika, ktorý vzbudzuje vášne dodnes.
Ako sa z malého prostredia vynorí politik, ktorý ho potom ovplyvňuje a stane sa ikonou? Vášne sa dajú hasiť triezvym pohľadom. Vášní je tu teraz na tucet operiet. Na ich hasenie máme k dispozícii všeličo, okrem mnohých iných vecí aj túto skvelú knihu Ivana Kamenca.
Papier-nepapier
Môj nočný, pracovný, oddychový stolík – to sú vlastne také pomyselné stolíky, niekedy skôr kôpky. V poslednom čase ale miznú. Žiadna záhada. Čoraz viac kníh mám v elektronickej čítačke. Ani byt, ani poličky nenafúknem, nuž si takýto spôsob čítania a skladovania kníh neviem vynachváliť.
Zabávam sa na romantických staromilcoch, ktorí pri podobnej predstave omdlievajú od hnusu a zhrozene komentujú moje číre potešenie z elektronickej knihy.
Pravdaže, má to aj svoje nevýhody, jednou z nich je, že takú knihu nemôžem nikomu požičať, ale zas mi ju nikto pod rúškom priateľského záujmu neukradne. Už som to aj zrátala, v čítačke mám zatiaľ asi tak päť poličiek, ktoré mi nikde nezavadzajú.
Aj tak som už poodnášala niekoľko tašiek kníh do rôznych zdravotných stredísk, sídliskových nákupných stredísk či na vianočné trhy, všade tam, kde sa objaví polička, do ktorej sa dajú knihy naklásť, sem-tam niečo aj uchmatnúť a potom zas vrátiť alebo vymeniť. (Dávam si pozor a skôr, než ich tam poodnášam, skontrolujem, či v nej nie je venovanie.
Dodnes si pamätám, ako som knihu istého čítankového autora s venovaním inému tiež čítankovému našla kedysi v 80. rokoch v antikvariáte.)
Moja drahá Marlen H.
Nielen čítačkou som však živá, šušťanie papiera sa mi vôbec nehnusí, keď to inak nejde, dokonca aj v podobe nekvalitných fotokópií.
V predvolebnom ošiali, najmä počas volebnej soboty, keď som už nemala ako vyplniť hodiny a minúty plné nervozity, som sa opäť začítala do jednej z mojich najobľúbenejších: do románu Stena od Marlen Haushoferovej.
Vyšiel v slovenčine v roku 1989 v dodnes skvelom preklade Magdy Takáčovej. A naozaj, aj vzhľadom na volebné výsledky i povolebný mediálny humbug, pripomínajúci kŕdeľ schaosených vrán, čo stratili inštinkty, som nič lepšie „užiť“ nemohla, bolo to účinnejšie než tabletka na nervy, navyše s dlhším pôsobením.
Vydržať sa dá aj život za stenou v mŕtvom svete, kde sa postava románu stará len o zvieratá, čo k nej prišli, zaoberá sa tým, či má dosť zápaliek a ani veľmi nebanuje za minulým a už mŕtvym svetom. Príroda je krutá, ale akosi znesiteľnejšie než civilizácia, ktorá – už mŕtva zostala za stenou. Kto by si bol pomyslel, že aj katastrofické sci-fi môže prinášať nádej a úľavu!
Ach, ten Houellebecq!
Veľa sa o ňom popísalo, a to už i u nás. Nečudujem sa, že ho niektorí majú plné zuby. Občas vie poriadne liezť na nervy, ale tá jeho drzosť – nádhera! Najnovší román Soumission som čítala v angličtine – v tej úžasnej čítačke, kam to človeku „natečie“ za tri sekundy po zaplatení.
Už dávno som sa tak dobre nebavila. Krutý výsmech z ľudí, ktorí nevedia v čo veriť, zábavný výsmech z „dokonalého“ mužského sveta, podporovaného submisívnym svetom ženským. Jednu zo záverečných scén, keď mladé dievča s výkrikom ujde, lebo jej nezahalenú tvár videli mužské oči, pričom starý profesor len kývne rukou, že veď sa mala zariadiť, vedela, že príde muž, som čítala s hlasným smiechom.
Nuž a pokiaľ ide o „posolstvo“ knihy, pravdaže, autor píše o Francúzsku, ale ja mám také temné podozrenie, že rešerše si robil aj v našom teréne – skúmaním politických scén a scénok krajín Visegrádskej štvorky, Slovensko nevynímajúc. Lebo ak nie (ale aj ak áno), je naozaj obdivuhodne prezieravý a aktuálny.
Autorka je spisovateľka a publicistka
