Jeden z najkrajších filmov, to je Príbeh Alvina Straighta od Davida Lyncha, hovorí režisér Grímur Hákonarson. Dojíma ho starý muž, čo sa na dosluhujúcej kosačke vydal na dlhú cestu cez dva štáty, len aby sa ešte stretol so svojím bratom a pred smrťou sa s ním udobril. Keby to nebolo klasické americké roadmovie, možno by aj uveril, že má pôvod na Islande.
Rozhnevaní muži, čo sa dokážu celé desaťročia spolu nerozprávať, to je vraj v jeho rodnej krajine bežný úkaz. Sám teraz o nich jeden film nakrútil a tiež je veľmi pekný.
Štyridsať rokov bez slov
Barani získali celkom zaslúžene hlavnú cenu v sekcii Istý pohľad vlani na festivale v Cannes. Vôbec sa nezdalo, že Hákonarson pochádza z kinematografie, kde filmári musia svoj štýl rozprávania prispôsobovať obmedzenému rozpočtu, pretože pri takom limitovanom trhu nemajú vo fondoch veľa peňazí. Jeho film má všetko, čo potrebuje, aj keď si nemohol dovoliť veľké remeselné fantázie.
O veľa vecí sa ešte aj sám dobrovoľne pripravil, respektíve niektoré limity mu nastavili sami jeho hrdinovia, pastieri oviec Gummi a Kiddi. Keďže títo bratia sa už štyridsať rokov nerozprávajú, nemohol sa príliš rozpísať v dialógoch. A keďže bývajú iba desať metrov od seba, nemohol sa spoľahnúť ani na náboj pohybu, ktorý vidíme u Lyncha.
Rozvážny Kiddi. (zdroj: FDC)
Výbušný Gummi. (zdroj: FDC)Ale zase sa na jeho filme prejavilo, že má užitočne romantický pohľad na svoju krajinu a pastierske povolanie, ktoré zrejme sám nikdy neskúsil. Filmové plátno je zaľúbené do takých obrázkov. Hákonarson tiež duchaplne a niekedy aj vtipne narába s úspornými informáciami. Presne ako klaun z manéže, ktorý si len nasadí na hlavu tykadlá, a už všetci vedia, že je v tej chvíli chrobák. A že keď ich jemne sklopí, je smutný.
Čo je okolo, je nedôležité
Niežeby to Hákonarson nejako veľmi vo filme zvýrazňoval, ale zdá sa, že Kiddi bol vždy ten pokojnejší a zodpovednejší, Gummi zas výbušný a nespoľahlivý. Ich rodičia ten rozdiel zrejme sami nešťastne potvrdili, keď rozhodovali, čo kto z rodinnej farmy podedí. Len keď už je naozaj zle, len vtedy pripustia, že si musia niečo povedať – a pošlú sebe so správou na papieri psa. Prosto, barani.
S ovcami sa Kiddi rozpráva častejšie ako s bratom Gummim. (zdroj: FDC)Veľké kino by s takýmto nastavením asi žiadny režisér neurobil, Hákonarson to v scenári vyriešil tým, že bratove ovce postihla nákaza, pri ktorej hrozí, že o ne prídu. Dohodnú sa a budú postupovať spoločne? Je to jednoduchá otázka, ale nakoniec viedla skoro až k detektívke.
Ukázalo sa pritom opäť, že islandská kinematografia je v podstate novou európskou veľmocou, hoci sama seba považuje za malú a vo filmovej diplomacii bezvýznamnú. Našla si svoju veľkú tému, ktorá jej vyplynula z vlastností a možností ostrova. Islandskí filmári neriešia veľmi svet naokolo. Majú hlboký vhľad do seba a ľudského rodu vôbec, v tejto disciplíne sú ozaj dobrí.
Kde hľadať city
Lynchov mlčanlivý hrdina Alvin Straight stretol na svojej ceste za bratom niekoľko ľudí, ktorí ho donútili vystúpiť zo svojej samoty a za odmenu si od neho vypočuli niekoľko múdrych a silných slov. Grímur Hákonarson, naopak, o sile slov veľmi vážne pochybuje a spochybňuje ich používanie.
Napríklad množstvo slov, ktoré si vymenia Gummi a Kiddi, evidentne vôbec nezodpovedá vzťahu, ktorý medzi sebou majú. Načo teda sú? Pýta sa a pobáda ľudí v kine, aby múdrosť a city hľadali radšej niekde inde.
