Ak oknom do duše bežného Francúza je víno, do duše bežného Američana komiks a do duše bežného Angličana čaj o piatej, súčasné Rakúsko najvýstižnejšie charakterizujú jeho pivnice.
Nie tie vínne burgenlandské, ale suterény a podzemné priestory všedných obytných budov. Miestnosti určené na skladovanie predmetov, na ktoré v bytoch nie je miesto, premenili bodrí Rakúšania na odkrývanie svojich skutočných tvárí, cez deň schovaných pod maskami „normálnosti“.
Presviedča nás o tom rakúsky majster dokumentarista Ulrich Seidl.
Toto je rakúsky fenomén
Seidl si svoje renomé získal nekompromisným odhaľovaním nepríjemnej pravdy o najintímnejších zákutiach života súčasného Rakúska a Rakúšanov (Zvieracia láska, Zábava bez hraníc, Ježiš, ty vieš). Po sérii hraných filmov, ktorá vyvrcholia trilógiou Raj (Viera, Láska, Nádej) sa v roku 2014 vrátil naspäť k dokumentu alebo možno presnejšie – k nehranej filmovej eseji.
A čo iné si mohol po škandáloch Natasche Kampuschovej a Josefa Fritzla zvoliť za tému ako rakúske pivnice?
Bez masiek. (zdroj: FILM EUROPE)Delenie Seidlovej tvorby na hranú a nehranú je zavádzajúce. Jeho inscenované snímky sú totiž veristickou imitáciou reality – a Seidlove dokumenty sa tiež nevyhýbajú štylizácii či pripravenej predvádzanej akcii. Jeho autorský rukopis stiera hranicu medzi realitou a jej umeleckým napodobením.
Na rozdiel od iných známych filmových esejistov (Michael Moore, Alexander Sokurov, Laurie Andersonová) Seidl nie je sám hlavnou postavou svojich filmov. Je síce hlboko subjektívny, ale o svojej pravde nás presviedča nepriamo, sofistikovanejšími prostriedkami. Máme pocit, že názor sme si utvorili sami, a preto mu aj viac veríme. V skutočnosti nás k nemu zručne a v podstate priamočiaro dovedie on.
Pod Hitlerovým portrétom
Dokonale pripravené zábery majú vo filme V pivnici vopred premyslenú kompozíciu a sú statické. Nielen preto, že kamera sa nehýbe. Často aj sníma ľudí, ktorí akoby pri pivničných aktivitách zamrzli bez slova a bez pohybu. Popri práčovniach, bazénoch, posilňovniach, brlohoch rádioamatérov, puškárov, narkomanov, znudenej mládeži, zberateľoch hracích automatov a ďalších viac-menej normálnych používateľoch pivníc sú ťažiskom „príbehy“ – portréty pivničných čudákov.
Úchylky a bizarnosti, ktoré Seidl v rakúskych pivniciach našiel, podáva s brutálnou otvorenosťou a subtílnym sarkazmom. Nezhadzuje svojich hrdinov z pivníc, len im poskytuje priestor. Zosmiešňujú sa sami.
Aj toto je vraj v rakúskej pivnici, hovorí Ulrich Seidl. (zdroj: FILM EUROPE)
(zdroj: FILM EUROPE)
