Aký slobodný dokáže byť človek totality – to je jedna zo zásadných otázok, ktorými sa zaoberal IMRE KERTÉSZ, jeden z najuznávanejších maďarských spisovateľov vo svete. Pohľad nositeľa Nobelovej ceny na dejiny sveta určil holokaust, ktorý ako dieťa sám zažil.
Keď v júni roku 1944 došlo k policajnému puču v Budapešti a okolí, Imre Kertész mal iba štrnásť rokov. Práve toľko, koľko ešte nestačí, aby vyzeral ako dospelý muž, akého v koncentračnom lágri nepošlú rovno do plynu, ale využijú na fyzické práce. Odvliekli ho najprv do Osvienčimu, neskôr do Buchenwaldu. Napriek všetkému sa mu podarilo prežiť a po oslobodení sa mohol vrátiť späť do Maďarska. Nemal školy, no zachránili ho zdravé ruky a chuť písať. Netušil však, že napokon bude do konca života bojovať s opätovným prijatím krajiny, v ktorej sa narodil.
Konečná stanica
Maďarský spisovateľ Imre Kertész zomrel včera vo veku 87 rokov. Jeho životný príbeh dnes pozná celý svet vďaka jeho prvému románu Bezosudovosť, za ktorý v roku 2002 získal Nobelovu cenu. Dospievajúci hrdina, židovský chlapec Ďuri, sa v ňom postupne prepadá súkolím nacistickej vyhladzovacej mašinérie. Po návrate zo strašných podmienok však zisťuje, že jeho skúsenosť je neprenosná. Doma sa stretáva s ľahostajnosťou, priam nepriateľstvom a neschopnosťou ľudí vcítiť sa do jeho údelu. Má vôbec človek ako on nejaký osud?
(zdroj: ÚJ SZÓ)Román opisuje zverstvá holokaustu očami dospievajúceho chlapca, ktorý vidí veci priamočiaro, citlivo a s detsky naivným odstupom. Autor si prvé zápisky začal robiť krátko po vojne, z nich sa v rokoch 1960-1973 zrodil literárny text. V kádarovskom Maďarsku ho najprv odmietli vydať, napokon v roku 1975 vyšiel, no ostal nepovšimnutý. Nezvyčajné rozprávanie v prostom, no osobitom umeleckom jazyku čitatelia znovu objavili až po páde komunizmu.
Imre Kertész medzitým napísal ďalšie diela, ešte počas normalizácie mu vyšli knihy Hľadač stôp, Detektívny príbeh, Neúspech, Kadiš za nenarodené dieťa a postupne do roku 2000 ďalšie knihy a eseje. Medzitým sa už stal členom Deutsche Akademie für Sprache und Dichtung, veľa prekladal, usadil sa v Berlíne. Jeho diela sa začali šíriť do sveta cez nemecké preklady.
Jeho textami sa vinula zásadná téma – aký slobodný môže byť človek pod vplyvom totalitarizmu. Cez dejiny Osvienčimu vnímal históriu ako niečo, čo nie je možné uzatvoriť. „Nikdy sa vo svojom písaní nemôžem o holokauste zmieňovať v minulom čase,“ hovoril. „Rozpoznal som v ňom istý stav človeka, konečnú stanicu veľkého dobrodružstva, do ktorej dospel európsky človek, majúc za sebou dvetisíc rokov budovanú etickú a morálnu kultúru.“
Dekadencia bez koreňov
V roku 2002 potom prišla senzácia. Nobelova cena, ktorú Kertész získal ako prvý Maďar v histórii. Spolu s ňou však prišla aj nevyhnutnosť prejaviť svoj vzťah k vlasti. Nebolo to ľahké, uznávaný autor si uvedomoval okolo seba nebývalý mediálny humbuk, kde zaváži každý odtieň slovíčok. Po rokoch priznal, že sa cítil ako „holokaustový pajác“.
V roku 2009 ako osemdesiatročný poskytol rozhovor nemeckému časopisu Die Welt, ktorý Maďarov pobúril. „Som produktom európskej kultúry, som dekadentný, alebo ak chcete, bez koreňov. Nekvalifikujte ma ako Maďara,“ citovali ho domáce médiá, no ako po pár dňoch vysvitlo, išlo o nešťastný a nepresný preklad. Svoje vyhlásenie potom musel spresňovať. Podstatou bolo, že nechcel byť nálepkou Maďarska. „Stačí, že zo mňa krajania urobili Žida. Rasová ani národnostná príslušnosť na mňa neplatia,“ vysvetľoval.
V tom istom roku Imre Kertészovi diagnostikovali Parkinsonovu chorobu. Bol presvedčený, že už nebude schopný písať, no pustil sa do svojej poslednej knihy na tému, ako prijať vo svojom živote smrť.
V roku 2012 v Berlíne otvorili archív jeho rukopisov, čo opäť vyvolalo v jeho rodnej krajine rozruch. On sám mal však pocit, že v Nemecku, kde roky žije, mu lepšie rozumejú. V roku 2014 predsa prijal najvyššie maďarské štátne vyznamenanie. Napokon sa vrátil do Budapešti liečiť a tu aj zomrel.
Holokaust robil z Imre Kertésza človeka mimoriadne citlivého na hodnoty demokracie, bál sa o ňu. Po vlaňajšom útoku na parížsku redakciu Charlie Hebdo opäť upozornil, že demokracia sa nedokáže sama ubrániť. Lebo necíti nebezpečenstvo, ktoré jej hrozí.
