Súdna sieň sa už nenakrúca?
Teraz nie, ale povráva sa, že televízia plánuje nové epizódy. Ja momentálne nakrúcam Sudkyňu Barbaru pre televíziu Barrandov, čo je v podstate kompilácia Súdnej siene a v Česku sa vraj veľmi uchytila.
Aké typy ľudí chodia na kasting v porovnaní so Slovenskom?
Tu ich neobsadzujeme my režiséri, posiela nám ich agentúra, navyše, mnohokrát sú to herci, čo je veľký rozdiel. Mne sa na slovenskej Súdnej sieni páčila práve tá naša autentická kostrbatosť. Viac mi vyhovuje, keď je to síce kostrbaté, ale dýcha to. Nemusí to byť stopercentné po hereckej stránke, ale cítiť z toho ťah. Aj v českej verzii vznikne, ale je úplne iný.
V čom?
Je zaujímavé, ako rozdielne riešime problémy. Tam, kde Slováci kričia, Česi argumentujú. Princíp emočného prežívania máme diametrálne odlišný. A kde Slováci plačú, Česi sú ironickí.
Nezávisí to od scenára?
Scenáre sú totožné, Česi dostávajú presne tie isté, podľa ktorých sme nakrúcali na Slovensku, dokonca ešte aj v slovenskom jazyku. Mnohé z nich som robil ja, takže si presne pamätám, ako ich interpretovali Slováci a ako ich interpretujú teraz Česi.
Neurčuje scenár, kedy má herec plakať a kedy kričať?
Nie, toto nie je klasický scenár ako pri seriáli. V tomto sú napísané len dialógy, žiadne emócie alebo návody, ako ktorú scénu zahrať. Napríklad je tam situácia, kde manželia riešia rozvod, sú to len vety, v ktorých každá strana vymenúva svoje argumenty. Mojou úlohou je, aby tá situácia vychádzala priamo z ľudí, ktorí ju hrajú. Nemusia ani použiť tie isté slová ako v scenári. Päťdesiat percent z toho, čo hovoria, je improvizácia. Jasne vidím, že to, čo bolo v slovenskej verzii vypäté, je v českej racionálne a naopak.
Ako sa vám darilo dostať z nehercov v slovenskej Súdnej sieni toľko emócií?
Zakaždým postupujem rovnako, či ide o hercov, alebo nehercov. Najprv musím podstatu problému pochopiť ja a potom sa ho snažím ľuďom vysvetliť cez analogicky podobnú situáciu, ktorú by mohli poznať zo svojho života. Keď pochopia, o čo v tej situácii ide, tak v konečnom dôsledku nemusia byť ani dobrí herci, stačí, aby sa nechali viesť.
Skúste to opísať na príklade.
Mám nakrútiť scénu s matkou, ktorej zomrelo dieťa. Vyhrotená, veľmi vážna situácia a človek, ktorý nič podobné v živote nezažil, je jedno, či herec, alebo neherec, to musí zahrať. Väčšinou začne ilustrovať. Použije krik a hystériu. Ja sa ich snažím odtiahnuť od ilustrovania. V skutočnom živote je prežívanie väčšinou úplne iné, ako by si človek myslel. Približujem im to cez otázky typu: Sklamal ťa niekto niekedy v láske? Zažila si takú nenávisť, že by si bola schopná toho človeka aj zabiť? Keď potom ľudia nájdu v sebe pocit zranenia, hoci v úplne odlišnej situácii, zistia, že tá bolesť je podobná. Pokračujem s otázkami: Keď si to zistila, kričala si na toho človeka? „Nie, nebola som toho schopná, ledva som dýchala,“ povedia mi. A to je presne ono. Človek si myslí, že by kričal a hádzal taniere o zem, ale v skutočnosti by nikdy nekričal, bol by rád, ak by šepkal. Triasli by sa mu ruky, búchalo by mu srdce a sotva by sa udržal na nohách.
Pomôže hercovi, ak situáciu, ktorú ma zahrať, zažil?
Nie. Niekde som čítal, že jeden významný básnik napísal najkrajšie básne o pocitoch človeka vo väzení, hoci on sám v ňom pobudol len pár dní. Herec nemusí všetko zažiť, aby to vedel vypovedať. Dôležité je, aby naplno prežíval situácie, ktoré mu prídu do života. Potrebuje osobné skúsenosti. Tak ako prežíva túto situáciu, by prežíval aj desať ďalších, len v iných okolnostiach. Raz je to rozvod, potom choroba, havária. Emočné pochody sú podobné, čiže má s čím pracovať.
Niekoľko epizód seriálu Zoo sa nakrúcalo aj v Afrike. Bola to vaša prvá návšteva tohto kontinentu?
Ak nerátam Egypt, Tunisko a podobné turistické destinácie, tak v strednej, divokej Afrike som bol prvýkrát. Nakrúcali sme v Keni, v chránenej rezervácii Masai Mara.
Aký bol vás prvý dojem z tejto oblasti?
Že sa tam, asi pred desaťtisíc rokmi, zastavil čas. Hovoril som Masajom, že môžu byť šťastní, že ich krajina nemá žiadne nerastné bohatstvo. Už by v takom kľudnom, zabudnutom svete nežili. Najviac na mňa zapôsobilo to, akým spôsobom rozmýšľajú. Každý večer som sa rozprával so strážcami stanov, ktorí vedeli trochu po anglicky.
O čom?
O manželstve, hierarchii, o dodržiavaní zákonov v spoločnosti. Ak ja spravím niečo zlé, rieši to polícia, súdy. Ak Masaj niečo ukradne, komunita ho vylúči. Porovnával som náš sofistikovaný svet s tým ich negramotným a občas som mal pocit, že funguje lepšie ako náš. A nie je to klišé. Keď je spoločnosť anonymná ako tá naša, človek sa začne skrývať za zákony a inštitúcie a strácať zábrany. Masajovia nepotrebujú dohľad, aby rešpektovali pravidlá svojej komunity.
Kontrolujú sa navzájom, či nie?
Práveže oni dodržiavajú svoje zákony, aj keď ich nikto nevidí. Povedal som Masajovi, ktorý nás sprevádzal autom po parku, nech si dá s nami pivo. Odvetil, že nemôže, lebo tradícia mu to nedovoľuje a šaman by sa na neho hneval. Presviedčal som ho, že žiadny šaman tu teraz nie je a nikto ho nevidí. „Vidí, nevidí, na tom nezáleží, aj tak nemôžem piť alkohol,“ tvrdil s tým, že on ani neuvažuje o tom, že by porušil akýkoľvek zákon. Má to tak v hlave nastavené.
Určite pod vplyvom strachu z vylúčenia.
Asi. Jednoducho neporušia zákon za žiadnu cenu. U nás je to tak, že keď ma nikto nevidí, budem sa snažiť prilepšiť si v medziach osobnej morálky. Grázel cez mŕtvoly, slušný človek opatrne. Ale urobí to, lebo má pocit, že nebude potrestaný. Masaj nie. Pretože, keď ho raz vylúčia, niet cesty späť. Pri vážnom priestupku ho pošlú na noc za ohradu, ktorú obliehajú levy a hyeny cítiace dobytok. Ak ho aj nezožerú, bez pomoci komunity neprežije.
Asi je rozdiel aj v tom, či žijete v komunite sto Masajov, alebo v trojmiliónovom meste.
Určite. Celý čas som rozmýšľal nad tým, čo je prínosom a čo utrpením našej civilizácie. Je úžasné prísť na miesto, ktoré vám ponúka možnosť porovnávať. Princípom našej civilizácie je to, že človek rešpektuje zákony, ale nemá ich uložené v hlave. Len sa bojí trestu. Nie sme ako keby dostatočne vyspelí, aby sme boli sami sebe zákonom. Naša spoločnosť sa postarala o to, aby človek povýšil svoje ego nad societu: Ja som viac ako tí desiati okolo mňa, ja som ten šikovný, ja mám dobré auto, ja chcem byť bohatý, ja chcem dobré vzťahy. Vyzdvihujeme jednotlivca. Médiá poukazujú na úspešných jedincov a tí, čo sú dole, sa pozerajú, chcú byť hore a ego dostáva zabrať.
A u Masajov?
