Prvý francúzsky sériový vrah zastihol policajtov z kriminálneho oddelenia poriadne nepripravených. Vo svojich kanceláriách ešte ani nemali počítače, nemohli využívať laboratórne databázy genetických odtlačkov, borili sa s klasickou byrokraciou a hoci na jeho dolapenie nasadili asi štyritisíc mužov a žien, mnohých z nich v priebehu akcie odvolali aj k inej práci. V lete 1995 vybuchla v Paríži stanica metra Saint Michel a mesto zasiahol strach z terorizmu. Aj pred ním bolo treba Francúzov chrániť.
Nekonečnú atmosféru zmätku a bezmocnosti zrekonštruoval francúzsky režisér Frédéric Téllier vo filme Prípad SK1.
Hľadaného muža, ktorý v rokoch 1991 - 1998 znásilnil a zabil sedem žien, odsúdili až v roku 2001. Je teraz celkom v móde, že podľa najväčších zločincov v histórii kinematografie vznikajú veľké filmové postavy. Vincent Cassel, napríklad, nemal nikdy takú príležitosť, ako keď hral výstredného Jacqua Mesrina v diptychu Verejný nepriateľ. Vo filme Prípad SK1 však prvý sériový vrah nedostal až taký mimoriadny priestor. Režisér Téllier sa rozhodol ísť inou cestou.
Výhľad na Paríž, jediná vec, čo francúzskych policajtov teší. (zdroj: FILM EUROPE)
Vyšetrovanie trvalo 6 rokov. (zdroj: FILM EUROPE)Vylúčil všetko, čo by mohlo viesť k hereckej alebo štylistickej exhibícii. Rešpektoval, v akom tempe a s akými zápletkami sa komplikovaný policajný prípad hýbal, aj keď dramatický vývoj vo filmoch zvyčajne vyzerá inak. Doprial si však hru so zvukom, ten je ozaj moderný, a prácu s hercami, ktorí súhlasili, že sa nebudú príliš tlačiť do popredia, aj keď sú vo Francúzsku hviezdami. Napríklad Olivier Gourmet v úlohe jedného z vyšetrovateľov a Nathalie Baye v úlohe obhajkyne.
Tým, aká nálada v ňom vládne, by sa dal Prípad SK1 prirovnať k detektívkam, v ktorých hrával Lino Ventura. Dal by sa, ale veľmi by to neobstálo. Prípad SK1 bude možno ešte dlho osamoteným príkladom filmu, ktorý si dovolil budovať svoje napätie bez zjavnej logiky a zákonitostí. Keď ho polícia riešila, veľa vecí jej nesedelo a nezapadalo, nič sa nezdalo neodškriepiteľným.
Pokojne by sme tu aj mohli hneď na úvod napísať meno vraha (veď sa dá napokon ľahko vygoogliť), a aj tak by sme tajomstvo filmu nenarušili. V ňom nie je dôležité, kto je ten antihrdina, ale ako bol usvedčený. Ani to nie je dôležité, komu sa ho podarilo usvedčiť, ale to, akú mieru víťazstva či pocitu spravodlivosti mohol pri tom dosiahnuť.
