Umelci kmitajú od rána do večera bez toho, aby sa dostali k tomu, čomu naozaj veria, hovorí skladateľ Vladimír Godár. Práve oslávil šesťdesiat rokov a pri tejto príležitosti Slovenská filharmónia uviedla jeho oratórium Orbis sensualium pictus. Pre denník SME hovoril o tom, prečo písanie na objednávku prijíma len výnimočne.
Raz ste povedali, že úlohou umenia na Slovensku je ľuďom otvárať oči po desaťročiach neslobody. Myslíte si, že sa darí súčasným umelcom plniť to?
„Nevytvorili sme spoločnosť priaznivo naklonenú umeniu. Kým umenie obmedzovali ideologické represie, vedelo si zachovať či nájsť dôvod svojej existencie. Dnes sa umelci snažia hlavne zachovať si osobnú integritu. Umenie bolo navyše vždy spojené s mladšími generáciami – mladý človek má väčšiu chuť vysloviť svoj postoj napriek existenčným otázkam. Ak však chce tvoriť niečo hodnotné, musí si nájsť vlastný ideál. Pre mladého filmára by to mohol byť Fellini, podľa mňa najväčší umelec dvadsiateho storočia. No aj jeho napokon zlikvidoval kapitalizmus.“
(zdroj: Archív V.G.)Prečo je postoj slovenskej spoločnosti k umeniu vlažný?
„Chyba podľa mňa nie je v spoločnosti. Tento problém dnes nie je slovenský, je celosvetový. Politici či riadiace osobnosti prestali umelcov počúvať. V devätnástom storočí mali ešte úctu k mysleniu. No v dvadsiatom ich postupne prestali zaujímať filozofi, neskôr teológovia aj umelci a dnes ich už nezaujímajú ani vedci. Možno to ilustrovať na Albertovi Einsteinovi, ktorý zažil veľký kult osobnosti, hoci jeho objavom vlastne málokto rozumel. Prácu dnešného vedca však nesprevádza spoločenské uznanie, ani keby ten vedec objavil liek proti rakovine. Vedci politikov zaujímajú len vtedy, keď dokážu rozšíriť ich moc, a to isté možno povedať aj o umelcoch. Umenie však neprestáva túžiť po spomínanom širšom súhlase. Cicero v diele Brutus napísal, že skutočný cieľ dobrého rečníka je všeobecný súhlas, v ktorom sa úsudok vzdelancov zlúči s úsudkom davu. Umelci prevzali tento cieľ rétorov. Pre moju generáciu takéto univerzálne osobnosti predstavovali muzikanti z The Beatles, pre trochu mladších to bol napríklad Michael Jackson."
Vráťme sa k tej vašej myšlienke o neslobode. Ako ste s ňou zápasili vy pred Nežnou revolúciou?
„Neviem to celkom dobre zhodnotiť. Možno ma režim čiastočne používal, no nemyslím si, že by som si nezachoval svoju integritu.
