Odkedy pracujete v Slovenskej televízii, vystriedalo sa na poste generálneho riaditeľa dvadsaťpäť šéfov. Patríte k zamestnancom rekordérom?
Som v prvej päťke najstarších nepretržitých zamestnancov, pracujem tu od sedemdesiateho roku. Ale rekordérom je pán Gulaba, servisný technik, ktorý by si zápis do Guinnessovej knihy rekordov skutočne zaslúžil. V Slovenskej televízii pracuje od 15. augusta 1957 až doteraz. Pán Gulaba je legenda. Celý čas je servisným technikom a čokoľvek, kdekoľvek sa na nejakom záznamovom zariadení pokazilo a nevedeli si už rady, jediná záchrana vždy bola zavolať Gulabu. Prišiel, opravil a zas odišiel.
Vy však pracujete v archíve a retro je dnes obzvlášť v kurze. Vnímate to tak?
Netrvá to však dlho. Pamätám si, že keď som v roku 2003 začínal s autorskou reláciou Retro noviny - pre ktorú si píšem aj scenáre, aj ju moderujem - retro ešte vôbec nefrčalo. Pre divákov je to vďačný a atraktívny typ relácie a trošku neskromne si v kútiku duše môžem myslieť, že som tiež prispel k naštartovaniu retro obľuby.
Treba na to mať zvláštny cit vedieť z archívu vytiahnuť to, čo nás osloví aj dnes?
Najmä s tým treba narábať veľmi citlivo a s mierou. Nemôžeme len tak halabala odvysielať z archívu čokoľvek a kedykoľvek. Aby sme diváka neznechutili a aby nepovedal, že nemáme čo vysielať, a preto vyberáme z archívu. Divákovi treba archívnu reláciu ponúknuť v zaujímavých súvislostiach, aby mal možnosť pristúpiť k histórii úplne inak. Aby si bol vedomý archívnej pridanej hodnoty a mohol sledovať premeny v čase a porovnávať ich.
Je zábavné všímať si, ak spravíme povedzme prierez rokmi, ako sa menila móda. Mnohí majú vlastnú spomienku na minulé časy, pripomenie im to predkov alebo nejaký milý detail.
Nedávno spomínala herečka Mária Kráľovičová na prvé živé vysielanie legendárneho televízneho pondelka. Divák si neuvedomí, že pre jediné predstavenie pred kamerami museli herci naštudovať celú hru.
Presne tak, dvaja herci, pani Kráľovičová a Elo Romančík študovali hru, ktorá sa volala Dovidenia, Lucien, celý mesiac len preto, aby ju bolo možné jediný raz odvysielať. Všetci ich kolegovia z divadla si ťukali na čelo, že pre jediné inscenovanie vkladajú do toho toľké úsilie.
Treba si však uvedomiť, že vo veľkých detailoch mali dvaja ľudia zaplniť dve hodiny vysielacieho času. Bol to na tie časy heroický výkon. Nikto s tým nemal skúsenosti, nevedelo sa, ako to vypáli. Bolo vidieť každé mrknutie oka či jemný záchvev kútika úst. A navyše, herci nemali možnosť spätne sa skontrolovať, nemohli nič, len hrať. Bol to vabank.
Záznam tejto inscenácie neexistuje. Vie sa, koľko ľudí prenos sledovalo?
Mohli by sme to len veľmi približne odhadnúť. Vieme, že v prípade prvého vysielania 3. novembra 1956 bolo na Slovensku zaregistrovaných päťsto televíznych koncesionárov.
Boli to však časy, keď pri jednom televízore sedelo často aj dvadsať ľudí. Okrem rodiny prišli aj susedia z celého baraku a posadali si pred prijímač, pretože bol jediný v dome. Televízia bola v tom čase doslova spoločensky tmeliaci fenomén. Namiesto toho, aby sa išlo večer do krčmy, ľudia sa stretli u suseda, ktorý mal televízor. Pod pazuchou priniesli fľašu vína a misu pagáčikov a bola z toho spoločenská udalosť.
V roku 1978 ako moderátor Televízneho klubu mladých. (zdroj: archív M. A.)Prvé vysielanie zo slovenského štúdia malo teda šancu sledovať zopár tisíc divákov?
A potom to rástlo neuveriteľne rýchlym tempom. Miliónteho televízneho koncesionára evidujeme v roku 1961, čo je len o pár rokov neskôr. O prvých koncesionároch dokonca aj čosi vieme. Koncesiu číslo jeden na Slovensku dostal podnik, ktorý sa volal Arma. Súkromným koncesionárom s číslom dva bol Jozef Kucharovič, ktorý býval na Miletičovej ulici 22 v Bratislave. V časopise Televízia s ním bol uverejnený rozhovor pri piatom výročí spustenia vysielania.
Televízia si ľudí podmanila a stala sa fenoménom podobne rýchlo ako neskôr mobily či počítače. V čom vidíte jej najväčšie čaro?
Bratislavské pondelky sa stali legendárnymi a slávnymi, ale jej hlavný prínos vnímam v tom, že mala možnosť priniesť špičkovú kultúru aj do najvzdialenejšej domácnosti v najmenšej dedinke na Slovensku. Aj babička, ktorá inak nemala šancu dostať sa do divadla, nieto ešte do národného, mohla vidieť a počuť vo výborných inscenáciách skvelé herectvo umelcov, akými boli povedzme Karol Machata alebo Viliam Záborský.
Bolo to pravé nefalšované herectvo, ktoré vďaka televíznym pondelkom vytvorilo fenomén a slávu slovenského televízneho herectva, ktoré nám v Česku doteraz závidia.
Aj česká generácia mala herecky silné osobnosti. Nemali aj Česi ambície vytvoriť si podobné pondelky?
Mali geniálnych ľudí, vlastné inscenácie a filmy, ale fenomén televíznych pondelkov bol náš. Vznikli v januári 1959. V tých časoch mala kultúra v pondelok voľno. Nefungovali galérie ani kiná, nevysielala televízia, skrátka, kultúra v pondelok neexistovala.
Ale strana a vláda v Prahe rozhodli, že pracujúci ľud si za svoje ťažko zarobené peniaze zaslúži, aby mu televízia vysielala aj v pondelok. V poslednej chvíli pred koncom roka sa rozhodlo a vysielanie muselo byť vymyslené a zrealizované už začiatkom roka. Keďže slovenská časť Československej televízie mala menej vysielacieho času a stále sa v Prahe dožadovala priestoru, rozhodlo sa, že „když Slováci chtějí, ať to mají“ a priklepli nám celý pondelok.
V tom čase sa už vysielalo celodenne?
Vysielalo sa popoludní a večer. Popoludnie patrilo deťom, pripravovali sa živé vstupy, besedy, pásma a spravodajstvo a večer dramatika. Našim dramaturgom napadlo, že hoci sa vysiela naživo, v pondelok nehrajú divadlá, a tak sú k dispozícii všetci špičkoví herci.
Stala sa z toho tradícia a aj neskôr, keď už technika umožňovala vytvárať z divadla záznamy, inscenácie sa pripravovali naďalej. Česi spočiatku vyvíjali snahy, aby aspoň raz do mesiaca mohli niečo zinscenovať aj oni, ale keďže dramatické relácie sa vysielali v pondelok a vo štvrtok, a oni už mali svoj priestor vo štvrtok, pondelky sme si nedali.
Aj spravodajstvo bolo odkázané na živé prenosy? Ako sa pripravovalo?
Na začiatku neexistovala iná možnosť, len pripraviť filmový záznam. Ibaže pre televíziu bol vznik filmu časovo náročný. Aby bolo spravodajstvo aktuálne, pripravovalo sa vo filmových šotoch. Bol to vlastne nemý film a k nemu priložená komentárová listina.
Vôbec nemalo zvukovú stopu?
Bol to len filmový obraz a hlásateľka k nemu prečítala komentár. Ak sa dialo niečo, čo malo ísť do správ, o druhej popoludní, napríklad dožinky v Nitre, kde bola stranícka delegácia, spravodajcovia vybehli a materiál natočili. Ale museli počkať aspoň na nejaký slávnostný prejav a prvé dupkanie SĽUK-u.
Zbalili ‚fidlátka‘ a utekali z Nitry späť do televízie. Ibaže medzičasom už bolo šesť hodín a ešte bolo treba rýchlo vyvolať materiál, zostrihať ho - to už bolo trištvrte na sedem - a o siedmej sa malo vysielať. Vôbec nebol čas pripraviť zvukovú výrobu. Horko-ťažko sa stihlo naklepať na stroji aspoň desať viet o tom, že za účasti vládnej delegácie sa popoludní začali slávnostné a radostné dožinky v Nitre.
