Zbierky obrazov Rudolfa Filu po jeho smrti čoraz viac potvrdzujú, že je ikonou slovenského maliarstva 20. storočia.
Američania majú úslovie, že túlavý človek je doma tam, kam si zavesí klobúk. Ja som doma tam, kde si zavesím Filov obraz, povedal kedysi spisovateľ Pavel Vilikovský. Mal by si z čoho vyberať.
Takmer stotridsať obrazov Rudolfa Filu práve visí od štvrtka na jeho veľkej retrospektívnej výstave. Podarilo sa ju zostaviť zo zbierok piatich slovenských galérií a 24 súkromných zberateľov. Patričnú dôstojnosť im dodávajú priestory bratislavského Pálffyho paláca.
(zdroj: GMB)Keď sa dokonalé repliky obrazov či detaily nahých ženských tiel umocnia výrazným gestickým zásahom maliara, človek sa môže cítiť tak trochu skľúčene a zaskočene.
Stačí však druhý okamih a zapôsobia naňho opäť, tentoraz zvláštne oslobodzujúco. A ak sa nedá odradiť vážnym statusom výtvarného umenia, napokon sa pod fúz usmeje.
Tie nenáhodné, jednoznačné a zručnou rukou dômyselne ťahané hrubé ťahy štetcom na nežných portrétoch od starých majstrov vzdávajú hold histórii umenia. Robia z nej jedným dychom, alebo skôr ťahom, aj sviežu a zábavnú tému.
Históriou sa Rudolf Fila dopodrobna inšpiroval, mal mimoriadne znalosti aj z hudby a literatúry, najmä z poézie. Jeden z našich najväčších maliarov namaľoval stovky obrazov, v ktorých možno nachádzať rukopis vzdelanca a osvietenca, výmyselníka a zvedavého pozorovateľa, prosto renesančného človeka.
Trojníci, olej (zdroj: GMB)Maľoval, koľko chcel
Naposledy sme jeho výstavu v podobnom rozsahu mohli vidieť v roku 1993 v Slovenskej národnej galérii, ešte za jeho osobnej účasti. Na prípravách tejto novej sa tiež podieľal, veď ju s kurátorom Janom Kukalom začali zostavovať pred troma rokmi.
Rudolf Fila však pred rokom zomrel, s výstavou veľmi pomohla jeho manželka, reštaurátorka Dorota Filová. Je zároveň spoluautorkou mnohých jeho obrazov – premalieb kópií starých majstrov, ktoré sú úžasnou kapitolou jeho tvorby.
Okrem nej prešiel aj tvorivými obdobiami abstrakcie či povestných teloviek.
Rudolf Fila pochádzal z Příbramu na Morave, odtiaľ odišiel študovať na Školu umeleckého priemyslu v Brne. Práve tu stretol svojho osudového pedagóga Bohdana Lacinu, ktorý v ňom vypestoval nielen remeselnú maliarsku a kresliarsku zručnosť, ale aj lásku k histórii a dejinám umenia.
Ariadnina niť, olej na plátne (zdroj: GMB)Fila obdivoval tvorbu a rozmer Ľudovíta Fullu, kvôli ktorému prišiel študovať na Vysokú školu výtvarných umení do Bratislavy. Hoci napokon skončil v ateliéri Jána Mudrocha, Bratislava si ho získala. Na legendárnej Škole umeleckého priemyslu učil Fila takmer tridsať rokov.
Viacerí ľudia dnes tvrdia, že mohol radšej viac maľovať ako učiť. Filu však práca pedagóga napĺňala, medzi študentmi bol veľmi obľúbený, pod jeho vedením sa škola za čias normalizácie stala oázou slobodného myslenia a sústredeného štúdia.
Napísal niekoľko kníh, vychoval stovky žiakov, z ktorých mnohí sú dnes cenení výtvarníci, nasledovali ho a stále nesú jeho teoretický aj ľudský odkaz.
Objavila ho Sorbonna
Fila dokázal s režimom nekoketovať, a predsa maľovať, hoci dlhé roky len do domáceho skladu. „Jeho abstraktné obrazy boli v totálnom konflikte s oficiálnou kultúrnou politikou komunistického režimu,“ hovorí kurátor a zberateľ Jan Kukal.
Ani po revolúcii však Filu nevyniesli do nebies. Mal svoju predstavu, ako by podľa vzoru bauhausu mohlo efektívne fungovať univerzitné štúdium výtvarného umenia, lenže tá si s ťažko meniteľnými pedagogickými štruktúrami veľmi nerozumela.
Rudolf fila vo svojom ateliéri v roku 2010. (zdroj: FOTO - ARCHÍV SME)Chvíľu pôsobil ako docent aj na VŠVU, v roku 1992 však odišiel do dôchodku ako umelec v slobodnom povolaní. Roky ďalej maľoval.
Jeho tvorbu si ešte počas normalizácie všimol francúzsky kunsthistorik Étienne Cornevin a obhájil dizertačnú prácu o jeho diele na parížskej Sorbonne. Fila sa tak postupne stal ikonou slovenského maliarstva 20. storočia na európskej úrovni.
Potvrdzuje to aj táto retrospektívna výstava, ktorá potrvá do začiatku júna.
