Slávna bergmanovská sága v nás hľadá to, čo sme ako deti nechceli prijať. Veľkorysý režijný experiment je zároveň vyšpekulovanou poctou divadelnému kumštu.
Ako trestáte svoje dieťa? Mlátite ho štipľavou trstenicou alebo remeňom, udierate po tvári, zatvárate do tmy, nedáte mu jesť, musí kľačať v kúte, bozkávať vám ruku a prosiť o odpustenie, aby ste ho mohli psychicky vytrápiť, kým mu veľkodušne dáte milosť?
Také niečo sa dnes v modernej spoločnosti nenosí, najúčinnejším trestom sa zdá už len odstrihnutie od počítača. Nikdy však nevieme, čo sa skutočne deje v súkromí rodín, v ktorých sa rodičia riadia fanatickým diktátom akéhokoľvek druhu.
Mnohí z nich v minulosti mohli zažiť na vlastnej koži všeličo a dodnes bojujú s pocitom, že ako deti páchali hriechy.
(zdroj: FOTO - ĽUBOŠ KOTLÁR)Všeličo za ušami
Poznačilo to aj umelecké videnie svetoznámeho divadelného a filmového režiséra Ingmara Bergmana. Vo svojich autobiografických textoch priznáva, že výchova v rodine, v ktorej vyrastal, bola z veľkej časti založená práve na podobných princípoch.
