Keď sa v roku 1976 v krátkom filme Kuťáci objavila dvojica chaotických animovaných domácich majstrov, spôsobila v stojatých vodách kalného normalizačného ryb-níka riadne vlnobitie. Veď televízne rozprávky na dobrú noc, tradičné večerníčky, oku-povali nenáročne animovaní Rumpľovia, víly Amálky a motýle Emanuelovia.
A tu zrazu dve anarchistické motovidlá s nákazlivým nadšením v pracovnom zápale likvidovali všetko navôkol. Komunistickí strážcovia ideologickej čistoty zastrihali ušami: Kde je pracovná morálka? Kde sú zásady bezpečnosti pri práci? Aký príklad si zoberie nastupujúca generácia? Aj preto ďalšie časti seriálu vznikali v Bratislave.
Za mizériu si môžeme sami
Nuž, keď sa dnes pozrieme okolo seba, skutočne to vyzerá, akoby našu demokraciu narýchlo pozliepali Pat s Matom. Nečudo, veď za štyridsať rokov stihli hlboko ovplyvniť celé generácie českých i slovenských divákov. Pravdaže, za mizériu svojich životov si môžeme sami. Lebo sme sa nedokázali poučiť z príbehov Pata a Mata a nasadzujeme hrubú silu ako rýchle riešenie tam, kde treba pred prácou zastať, porozmýšľať a pozorne si preštudovať návod.
Karikaturista Vladimír Jiránek a filmár Lubomír Beneš navrhli svojich hrdinov tak, aby neskrývane priznali, že v normalizačnej stagnácii vládol nedostatok tovarov i služieb. Kto niečo chcel vyrobiť, opraviť či prestavať, musel sa spoľahnúť sám na seba. Zlaté české ručičky preslávili tzv. kutilovia. Lenže čo tí, ktorým zručnosť chýbala?

Shakespeare to nie je
Seriál ...a je to! tvoria krátke epizódky, skôr skeče, v ktorých postavičky vždy na nejakú tému ničia zariadenie domu. Figúrky nemajú hlasy ani tváre, nieto charaktery. Úprimne, proti Patovi a Matovi sú aj Laurel a Hardy vážne, hlboké, priam shakespea-rovské postavy. Čaro väzí v jednoduchosti deja a nápaditosti tvorcov, s ktorou nechávajú hrdinov, vyzbrojených bežnými pracovnými nástrojmi (vŕtačka nesmie chýbať), realizovať fantastické technické riešenia, občas s kusom nečakanej poézie, ale vždy s tragickými následkami.