Hranica
Dni filmu východného partnerstva / Lumiére Bratislava 18.30
V roku 1946 sa dedina Veľké Slemence v okrese Michalovce na juhovýchode Slovenska stala predmetom krutej a nezmyselnej politiky: ruská armáda ju z večera do rána rozdelila hranicou na dve časti.
Jedna tak ostala súčasťou Slovenska, druhú pričlenili k Ukrajine. Prvá hranica novej republiky! – jasali predstavitelia vtedajšej moci. Nikoho ani v päte nezaujímalo, čo takýto zásah znamená pre ľudí, ktorí tu žili v širokých aj najbližších príbuzenských vzťahoch.
Hranica rozdelila súrodencov, rodičov, starých rodičov a deti. Ich stretnutia sa obmedzili na úplné minimum. Ak sa chceli vidieť a počuť, buď sa museli z oboch strán postaviť k hraničným rampám a volať na seba pod nepríjemným dozorom pohraničnej stráže, alebo si museli zložito vybavovať vízum vo vyše sto kilometrov vzdialenom Prešove.
Mnohé rodiny či priatelia sa nevideli celých šesťdesiat rokov, nemohli ísť svojim príbuzným na pohreb ani na svadbu.
Absurdnejšiu hranicu si hádam ani nevieme predstaviť: vytýčili ju medzi vtedajšími takzvanými spriatelenými krajinami – Československom a Sovietskym Zväzom, zároveň však aj v ukrajinsko-slovensko-maďarskom pomedzí, kde drvivú väčšinu tvoria obyvatelia maďarskej národnosti.
Do krehkých osudov a duší v druhom tisícročí vstúpila kamera dokumentaristu Jara Vojteka. Vybral sa medzi obyvateľov Veľkých a Malých Slemeniec a odkryl ich každodenný život, plný bôle a nepochopiteľnej situácie.
Väčšina pamätníkov za tie roky zostarla, zvykla si na pokrivenú realitu, no nestratila túžbu, že raz bude možné opäť prejsť sa slobodne celou dedinou. Veď ako žiť v stráženom susedstve, keď – ako hovorí jeden z protagonistov – „so susedom musíte byť tak či tak furt blízko?"
Časozberný dokument vrcholí v roku 2007, keď v Slemenciach postavili nový hraničný priechod. Ukrajinci svoj plot pozdĺž hraníc zbúrali, na slovenskej strane vyrástol pre zmenu ten schengenský.
Počas veľkolepého otvorenia nového hraničného priechodu sa však môžu obyvatelia oboch častí dediny (síce iba v ten jeden deň) navštíviť bez vízovej povinnosti. Žijú ich príbuzní a dokážu ešte vôbec nadviazať vzťahy?
Film mal premiéru pred siedmimi rokmi. Odvtedy sa pojem hranica v politickom aj ľudskom vnímaní výrazne posunul a Európa sa cíti ohrozená.
Jaro Vojtek nám svojím pohľadom pripomína, aby sme nezabudli, čo robí stavanie hraníc so životmi tých, ktorí za ne nemôžu a chcú si iba žiť svoj jednoduchý život. Ktovie, ako sa asi majú dnes. Je im v krčme pri pive a poldecáku doteraz na smiech, že Slovensko je v Európskej Únii?
