Hokej nás ešte vo svete príliš nepreslávil, hovorí jeden z našich najlepších režisérov JARO VOJTEK. Dlhodobo sa stretával so slovenskými a českými hokejistami, ktorí hrajú v NHL a najviac si obľúbil Eliáša a Hudlera. Seriál, v ktorom prenikal do psychiky šampióna, vysiela Česká televízia pod názvom Sezóna za vodou každú stredu.
Boli ste niekedy na hokeji?
„Bol som ako dvanásťročný chlapec.“
A páčilo sa vám?
„Tá hra áno. Ale bol som trochu zmätených z vulgárnych reakcií divákov. Mojej spolužiačke ešte aj puk rozbil ústa, musela ísť do nemocnice a ja som si povedal: Už viackrát nie.“
Prečo ste sa teda dali nahovoriť na film o hokejistoch?
„O športe som nikdy nič nerobil, ale povedal som si, že zaujímavé by mohlo byť ich súkromie – ak ho budeme sledovať v čase. Pozorovať, či postupujú vo svojej kariére alebo nepostupujú, a ako to prežívajú.“
Vaše filmy sú väčšinou o dramatických ľudských osudoch. V čom je dráma hokejistu?
„Sú pod veľkou psychickou záťažou. Či sa zlomia, ale nezlomia, to závisí v podstate iba od ich hláv. O svoju príležitosť bojujú celý rok, a potom môže prísť jeden zápas, ktorý im nevyjde a zlomí ich.“
Keď hokejisti odpovedajú novinárom, vidno, že odpovede už majú tak trochu naučené. Aký kľúč ste použili, aby boli pred vami spontánni?
„Najviac som sa bál slovíčka Tak určite. Snažil som sa to preklenúť tým, že som sa ich nepýtal na zápas. Skôr ma zaujímal kontext, celá sezóna. Že som hokejový amatér, mi nakoniec pomohlo. A tiež to, že som z nich nebol hotový, nevidel som v nich celebrity, ale normálnych ľudí. Nemuseli sa ma báť.“
Jaro Vojtek je vraj hokejový amatér, čo pri tomto filme pomohlo. (zdroj: ČESKÁ TELEVIZE)Hokejisti nás svojou hrou zabávajú. Čím iným môžu byť inšpiratívni?
„Ľudským postojom. Napríklad, keď do Bostonu prišiel mladý David Pastrňák, Zdeno Chára mu pomáhal. Vysvetľoval mu, ako sa v meste kupujú autá, kde si urobí vodičský preukaz. Jiří Hudler zas u seba nováčikov ubytoval, keď ešte nemali svoju posteľ. To my možno veľmi nevidíme, keď sa na nich pozeráme pri hre, no pre nich je veľmi dôležitá súdržnosť. Najmä tam, v neznámom svete.“
Keď ste prišli na štadión, bolo rozpoznateľné, kto je medzi tým množstvom hokejistov Slovák a Čech?
„Na ihrisku sa to zlieva, hoci Európania hrajú kultivovanejší, premyslenejší hokej. Vedia lepšie nahrať, lepšie sa uvoľniť, nie sú príliš sebeckí.“
A mimo ľadu?
„Takí sú aj v šatni. Nechcem povedať, že sú utiahnutejší, ale určite pokornejší a skromnejší. Síce sa obliekajú a starajú sa o seba, akoby boli rodení Američania, ale v rozhovore hneď pobadať, že sú ústretovejší a otvrenejší. Američania a Kanaďania si skôr držia odstup.“
Naozaj nás môžu presláviť svojimi úspechmi, ako si mi nahovárajú? Vnímajú Američania, že to sme my?
„Áno, ale len vrstva fanúšikov. V treťom či štvrtom dieli je napríklad podpisová akcia. Na ňu prišla aj fanúšička, ktorá začala hovoriť po česky. Pýtal som sa jej, ako je to možné.
