Ak slovenskými kinami minulý mesiac preletela talianska dráma Suburra o mafii v čase Berlusconiho vlády bez väčšieho diváckeho záujmu, nebude to pre jej hudbu. Režisér Stefano Sollima v nej totiž úspešne využil najrozcítenejšie skladby francúzskeho hudobníka Anthonyho Gonzaleza s prezývkou M83. Je to logické.
M83 sa svoju hudbu vždy snažil namaľovať na mieru obrazu – jeho prelomová nahrávka Hurry Up We´re Dreaming bola napríklad myslená ako soundtrack k veľkým snom, ktoré sprevádzajú dospievanie detí. Gonzalez sa zamyslel, po čom v mladosti túžil a chcel to zhudobniť. O tom, že uspel, svedčí, že sa jeho piesne zrazu začali ako na bežiacom páse objavovať v dlhom zozname filmov a reklám.
Pod tlakom veľkých očakávaní vydal minulý týždeň M83 nový album Junk. Veľa chvály zaň však nezískal. Publicisti v súvislosti s ním skôr skloňujú vo všetkých pádoch slovo sklamanie. Možno však stále ide o dielo génia.
Nostalgia za neónmi
Vidia v ňom len prázdny obal, povrchný pokus zaujať čo najširšiu masu poslucháčov, a teda vytvoriť automat na peniaze. Vzťah Gonzaleza a hudby stredného prúdu je pritom zložitý. V rozhovore, ktorý nedávno poskytol portálu Pitchfork, bolo zrejmé, že ňou pohŕda.
