Dvadsaťdvaročná Olga Hepnarová v júli 1973 úmyselne vrazila na pražskej ulici nákladným autom Praga RN do ľudí, ktorí čakali na električku. Výsledkom bolo osem mŕtvych, šesť ťažko a šesť ľahko zranených.
Páchateľka nejavila známky ľútosti, trvala na tom, že čin bol úmyselný a žiadala pre seba trest smrti. To sa jej aj vyplnilo. Mestský súd v Prahe ju v apríli 1974 odsúdil na smrť a 12. marca 1975 ju popravili v pankráckej väznici ako poslednú ženu v Československu. Pretože médiá o prípade museli mlčať, stal sa Hepnarovej skutok predmetom klebiet a mestských legiend.
Prípad sa začal rozkrývať po revolúcii, vyšla aj kniha Romana Cílka Oprátka za osm mrtvých a dočkala sa viacerých vydaní, a v konečnom dôsledku inšpirovala aj mladých českých režisérov Petra Kazdu a Tomáša Weinreba.
Vražda z odstupu
Ich film je príkladom, že veľké známe kriminálne kauzy sú vďačným námetom nielen pre Hollywood, ale aj pre tuzemských filmárov. Napríklad, podľa prípadu Cervanová vzniklo hneď viacero filmov, pred časom trhal rekordy v návštevnosti dokument o masakre v Devínskej Novej Vsi, desaťročie už počúvame o filme podľa osudov vrahyne Čubírkovej.
Nie vždy sa však dokážeme ubrániť pocitu, že tvorcom nešlo o priživovanie sa na cudzom nešťastí alebo o vedomé zasahovanie do neukončených právnych sporov. Weinreb a Petr Kazda však šli na vec z opačného konca: nerobia zo zločinu atrakciu a od ústrednej postavy si udržiavajú priam mrazivý dištanc.
Ich prvotina sa nevyhla viacerým chybám, tvorí však solídny a úprimný pokus o umelecky náročnejšie dielo so svojráznym rukopisom. Vravia, že film Já, Olga Hepnarová je poctou Františkovi Vláčilovi, a aj to vidieť.
Olga Hepnarová mala ledva dvadsať. (zdroj: ASFK)Prečo nepovie svoje meno?
Scény sú síce radené chronologicky, no rozprávanie je voľné a nesúvislé. V normalizačnej stagnácii akoby čas nejestvoval, a tak nerozoznáme, že Hepnarová pred našimi očami dospieva zo zakríknutého problémového dievčaťa na psychicky vyšinutú mladú ženu. Scény z jej života nespája žiadny zrejmý príbeh ani komentár či medzititulky.
Pridržiavajú sa síce faktov, ale nijako ich nekomentujú ani bližšie necharakterizujú a nelokalizujú. Filmové výjavy na seba nenadväzujú, nevyplývajú jeden z druhého, súvislosti sú skryté. Hoci často znejú autentické dialógy a monológy, divák neznalý kontextu sa vo filme rýchlo stratí.
Scény z polepšovne by rovnako mohli byť z psychiatrickej liečebne, nedozvieme sa, prečo Olga odmieta pri preberaní výplaty povedať nahlas svoje meno a súvislosti nám chýbajú, aj keď ničí svoj trabant. Hoci všetky tieto momenty boli v jej prípade podstatné, film nám ich podáva ako samostatné, autonómne obrazy s dokonale tlmenými emóciami.
