Volám sa Sara Ljungcrantz. Mám dvanásť rokov. Raz budem herečkou.
Týmito slovami sa začína list, ktorý 15. apríla v roku 1971 napísalo dievča vtedy už preslávenej autorke detskej literatúry Astrid Lindgrenovej. Písaný s detskou naivitou, miestami zároveň sebavedome trúfalo, nahnevane aj arogantne pokračuje: „Filmy o Pipi ma veľmi sklamali, iste, boli aj vtipné, ale také skvelé ako Pipi-knižky zďaleka neboli. ...A okrem toho, podľa mňa deti, ktoré hrali Tommiho a Anniku, hrali strašne zle. Ja by som aj Pipi zahrala lepšie. ... A ako to, že mali na sebe moderné šaty? Chcela by som, aby Annika mala vrkoče a šaty s čipkou.“
Po zdrvujúcej kritike nasledovala siahodlhá prosba cez dvadsať riadkov písaná dôrazne veľkými písmenami. Sara v nej Astrid žiada, aby jej pomohla získať hlavnú detskú rolu v novom filme. Aby bolo jasné, že jej ide o vyššie ciele, v post scripte dodá, že je už dávno rozhodnutá celý honorár darovať organizácii Save the Children. „Ak by som tú rolu dostala, bola by to tá najúžasnejšia vec na svete. Potom by ma už nikto viac nepodpichoval a nebol ku mne podlý. Chceš ma urobiť šťastnou? ... Pomôž mi!“
Vrecia plné listov
Po celosvetovom úspechu dobrodružstiev svojráznej hrdinky Pipi Dlhej pančuchy doručovala pošta Astrid denne veľké hromady listov. Z pozostalosti Lindgrenovej sa v archíve Kráľovskej knižnice v Štokholme nachádza dnes vyše sedemdesiatpäťtisíc z nich.
Astrid patrila k autorom, ktorí na listy čitateľom odpisovali. „Až do vysokého veku, kým jej ešte zrak slúžil, na väčšinu pošty odpovedala sama,“ píše v predhovore ku knižnému vydaniu korešpondencie Astrid a Sary archivárka múzea Lena Törnqvist. Neskôr si na agendu najala sekretárky. Mala zásadu, podľa ktorej napísala prednostne vždy deťom, odpovedala stručne a každému len raz.
Pri Sare spravila výnimku. Dievča ju zaujalo temperamentnou výrečnosťou, prirodzenou inteligenciou aj rebelantstvom, ktoré boli Astrid istým spôsobom blízke. Ale najmä, veľmi skoro si uvedomila, že to dievča pravdepodobne nemá okrem nej žiadnu spriaznenú dušu a žije štýlom, ktorý je priepastne vzdialený od idylicky dobrodružnej každodennosti Lindgrenovej knižných hrdinov.
Odhadla to správne, dnes je zrejmé, že Astrid Lindgrenová, kamarátka všetkých detí a ochrankyňa ich práv, pomohla nájsť pevnú pôdu pod nohami aj Sare, dnes päťdesiatsedemročnej pani Schwardtovej.
Okrem švédštiny vyšla kniha "Tvoje listy si ukladám pod matrac" zatiaľ v nórskom, dánskom, nemeckom a poľskom preklade. (zdroj: saraschwardt.de)Výnimočná dôverníčka
Písali si viac ako tri desaťročia až do smrti Astrid v roku 2002. Vymenili si takmer stovku listov. V jednom z posledných sa Astrid obracia už na dospelú ženu, mamu dvoch malých dievčat. Spočiatku bolo dopisovanie intenzívnejšie, neskôr si vymieňali korešpondenciu už len sporadicky. Osobne sa nikdy nestretli. Svoju fotku Sara poslala Astrid len jediný raz, keď ju o to požiadala.
