V roku 2014 do súťaže benátskeho filmového festivalu bez úspechu zasiahla trpká komediálna dráma francúzskeho scenáristu a režiséra Xaviera Beauvoisa Cena slávy. Na rozdiel od jeho predchádzajúcich diel ako Selon Matthieu či O bohoch a ľuďoch, zlyháva v tom najpodstatnejšom: nie je zaujímavá. Svojím spôsobom je až obdivuhodné zobrať atraktívnu autentickú tému krádeže telesných pozostatkov kráľa komikov Charlieho Chaplina, stvárniť ju s prispením špičkových a aj známych hercov v populárnom žánri tragikomédie – a nezaujať.
Beauvois sa realitou inšpiroval len voľne. Kým v skutočnosti boli páchateľmi Bulhar a Poliak živoriaci na okraji švajčiarskej spoločnosti, vo filme si Švajčiar a Severoafričan nežijú zase až tak zle, aby museli znesväcovať hroby. Podvodníček Eddy Ricaart (Benoît Poelvoorde) sa po prepustení z väzenia ubytuje u arabského priateľa Osmana Brichu (Roschdy Zem), ktorý má vážne chorú manželku a obetavo sa stará o premúdrelú dcérku. Pretože Osman potrebuje peniaze na manželkinu operáciu, pristane na Eddieho návrh vykopať z čerstvého hrobu ostatky Charlieho Chaplina, ukryť ich a pýtať od pozostalých miliónové výkupné.
Prvú časť operácie zvládnu. Problém je len v tom, že rodina nechce platiť a zločin svojím formátom výrazne prevyšuje skúsenosti, možnosti aj intelekt oboch páchateľov.
(zdroj: Film EUROPE)Klauniáda bez humoru
Beauvois si dokonale premyslel ironickú paralelu, v ktorej sa hrdinami stávajú bedári, akých Chaplin so sympatiami stvárňoval vo svojich filmoch, kým predstaviteľmi bohatých a zlých sú Chaplinovi pozostalí. Ide dokonca tak ďaleko, že Eddie – mozog celého zločinu – sa zamestná ako cirkusový klaun. Dobre teda vedel AKO, lenže neujasnil si ČO chce svojím filmom povedať. Nasnímal ho realisticky, prevažne staticky, postavil na monológoch, dialógoch aj mlčaní, na popisnosti, charakterovej drobnokresbe ba aj na krásach švajčiarskej prírody.
Na druhej strane však vidíme viacero mimoriadne neobratne nakrútených „akčných“ scén, ktoré sú smiešne skôr nechcene a niektoré postavy sú v kontraste voči ústredným hrdinom hrubo štylizované, sprevádzané prehnane patetickou hudbou. Cena slávy vôbec nepripomína Chaplinove diela. Ťažkopádnosťou a rozvláčnosťou predstavuje skôr ich protiklad.
(zdroj: Film EUROPE)Od mantinelu k mantinelu
Jedným pólom sú clivé psie oči Benoîta Poelvoorda alebo zamyslené pohľady Roschdyho Zema, druhým groteskne štylizovaný démonický komorník John Crooker v podaní Petra Coyoteho. Chiara Mastroianni sa do snímky dostala snáď len preto, že jej meno dobre vyzerá na plagátoch.
Rozprávanie narúšajú časté zastavenia, odbočenia, do stratena ústiace vedľajšie línie. Hoci podaktoré sú vymyslené i nakrútené dobre, neslúžia celku, robia ho nekompaktným. Autor presvedčivo a suverénne dokázal len absenciu zmyslu pre humor a pre mieru.
Výsledkom nie je ani sociálna kritika ani psychologická dráma, ani tradičná napínavá kriminálna filmová zábava, no ani umelecká freska či metafora. Snímka sa k nám dostáva dva roky po premiére. Ak by sa nedostala vôbec, nič by sa nestalo.
