Keď sa povie Shakespeare, Slováci si predstavia asi najviac Roba Rotha ako Hamleta, nieže by ho videli v divadle, ale vnímajú ho v reklame. Vojde nedávna inscenácia Hamleta v Slovenskom národnom divadle do dejín divadla?
Dejiny divadla nie sú len jedny, je ich mnoho – záleží na perspektíve. V produkčných kontextoch to uvedenie nevnímam ako zvlášť pozoruhodné, ale zdá sa, že v kontextoch recepčných prinieslo zmenu paradigmy: v PR bankového sektora zistili, že Shakespearom môžu robiť reklamu. Mne je na tých hamletovských a romeo-júliovských bankových reklamách smiešne to, ako lichotia vkusu a domnelej vzdelanosti svojich klientov. Človek sa hneď cíti na úrovni, keď spozná, že sa vzťahujú na Shakespeara, a s dôverou sa obráti na dotyčnú banku ako záruku klasickej kvality. Je to také falošné mastenie po bruchu. Ale taký je už náš svet, založený na sloganoch, s tým nič nenarobíš.
Shakespearovský výskum stále nie je ukončený. Nedávno sa našli na malom škótskom ostrove donedávna neznáme rukopisy jeho hier. Dookola sa objavujú aj rôzne dohady, či mohol byť skutočným autorom rozsiahleho diela herec zo Stratfordu, ktorý sa horko-ťažko podpísal na vlastný závet. Očakávate, že dôjde ešte k prelomovému objavu okolo záhadnej osobnosti Shakespeara?
Jeden môj americký kolega mi rozprával, ako sa pred pár rokmi bavil na teóriách kanadského vedca Lamberta Tassinariho o tom, že Shakespeare bol len bezvýznamný „frontman“, ktorého diela napísal humanista a prekladateľ John Florio. A keď si Tassinariho prečítal, začal o tom sám presviedčať ostatných. S rovnakou nástojčivosťou sa však, najmä v Británii, publikujú nové a nové výskumy, ktoré dokazujú opak. Tie ukotvujú Shakespeara nespochybniteľne do jeho doby a priestoru. Každá z týchto kníh vychádza zo seriózneho bádania a každá je svojím spôsobom presvedčivá.
Čo sa vám zdá najviac „podozrivé“ na autorovi toľkých geniálnych hier?
