Slovenskí diváci nie sú hrdí na to, že idú do kina na domáci film. Príčin je mnoho. Jednou z nich je kolísavá kvalita našich výtvorov, druhou zas naša typická neprajnosť. Veď už Štúr bedákal, že nevieme oceniť seba samých a držať spolu a zatiaľ sa to nezmenilo. A tretím dôvodom je, že slovenský film dlho tápal.
Teraz však už vzniká nanovo a dnes nastala chvíľa, že máme v kinách tri nové a zároveň veľmi rozdielne diela. Podľa nich sa dá určiť diagnóza slovenského filmu a povedať, čo nevyhnutne potrebuje:
1. Trochu obyčajnosti - ako vo filme Stanko
Roadmovie Stanko má silnú atmosféru a modernú tému obchodu s bielym mäsom, ktorú hlavný hrdina vníma veľmi svojsky. Je skvelým príkladom, ako dodržať základné prikázania nízkorozpočtového filmu – nakrúcanie v exteriéri, využitie nehercov, prirodzené svetlo, malý štáb. V šesťdesiatych rokoch by sa k tomu rátalo aj použitie 16 mm suroviny (nie drahej 35-milimetrovej), ale to dnes spoľahlivo nahrádza nakrúcanie digitálnou kamerou.
Takýchto počinov má Slovensko už niekoľko – patrí k nim napríklad aj oceňovaný film Koza. Stanko ponúka zaujímavý kontrast relatívnej „obyčajnosti“ príbehu spolu s neštylizovaným herectvom a krásnej, štýlovo čistej, farebnej kamery. Možno by si zaslúžil atraktívnejší názov – hoci mi teraz nenapadá žiadny iný, ale bol pre mňa diváckym zážitkom. Nie je filmom pre každého a festivaloch bude mať určite úspech.
2. Rýdzo slovenský a rýdzo žánrový film - ako Červený kapitán
Červený kapitán prináša do našich kín niečo celkom odlišné: rýdzo slovenský žánrový film. Bol nakrútený podľa bestselleru Dominika Dána. Rešpektuje dobové reálie deväťdesiatych rokov, bez ktorých by nefungovali motivácie – a dodržať všetky detaily zrejme nebolo ľahké, čomu nasvedčuje aj rozpočet.
Kto sa bude snažiť spomenúť si na slovenskú kinematografickú detektívku, bude musieť dolovať veľmi hlboko a asi najskôr siahne po štyridsaťročnej klasike Smrť prichádza v daždi. Ak divák nečítal predlohu, môže byť sprvoti celkom zmätený, oproti knihe bolo treba všeličo vypustiť a zjednodušiť. Ale aj tak film svojou atmosférou a technickým vyhotovením pôsobí až tak „neslovensky“ (citujem náhodne vypočutý rozhovor dvoch divákov), čo je v momentálnej situácii poklona a dúfam, že so stúpajúcou kvalitou našich filmov postupne ňou byť prestane.
Konečne tu teda máme kvalitný slovenský film, ktorý má (pre niektorých vulgárny) prívlastok – divácky. Netreba však zabúdať na výrok Sergeja Ejzenštejna, že film má byť „montážou atrakcií“, nielen montážou útrpných výjavov zo života sociálne slabších spoluobčanov alebo montážou prázdneho tárania, tak rozvinutého v televíznych seriáloch.
Čo je dôležité, Červený kapitán vznikol v česko-poľsko-slovenskej koprodukcii, čiže sa nespoľahol na typický slovenský prístup: napíšem žiadosť a rozpočet, obvolám pár kamarátov a čakám, kým mi film zaplatí Audiovizuálny fond.
Film Stanko by sa mohol volať inak. Pomohlo by to. (zdroj: STANKOFILM)
Žánrové filmy ako Červený kapitán potrebujeme. (zdroj: ČERVENÝKAPITÁN)3. Nenakrúcať zbytočné filmy - ako Agáva
Naproti tomu tu máme film Agáva. Písať o ňom je ťažká vec, pretože tvorcov si vážim a až sa mi nechce veriť, že vyprodukovali niečo také pekné a zároveň zbytočné. Nuž čo, ako býva zvykom v Amerike, že zubár musí na staré kolená vydať knihu, tak na Slovensku začína byť precedensom, že úspešní scenáristi chcú za každú cenu nakrútiť v istom veku film. Aby všetkým ukázali, že to dokážu? Potrebujú zaspievať labutiu pieseň? Asi.
Výsledky sú však rozporuplné. Keby napísali knihu, nijaký problém – tá je lacná a neškodná, ale na slovenský film nemáme (a žiaľ, ani nikdy nebudeme mať) veľa peňazí. Má teda zmysel nimi takto plytvať na uspokojenie vlastného ega? Agáva ustrnula v pozícii pekne vyzerajúceho a zbytočného anachronizmu.
Režisér vie urobiť film. Aby si to dokázal, stálo to priveľa peňazí. A to bez relevantných koproducentov, iba s prispením štátu. To je naozaj trochu luxus. Najmä ak si uvedomíme, že Agáva nemá veľký divácky ani festivalový potenciál, čo sú dve polohy, ktorými sa môže merať úspešnosť filmu.
Filmy ako Agáva by nemali vznikať. (zdroj: CONTINENTAL FILM)4. Nekradnúť a robiť film poctivo
Vraciam sa k svojmu tvrdeniu zo začiatku tohto článku. Slovenský film je opäť v plienkach a má množstvo detských chorôb. Ako je známe, je to najdrahší druh umenia (bežnému divákovi sa pri číslach z rozpočtov zaručene krúti hlava), a to poskytuje veľa možností na rozličné zvláštne praktiky. Patrí k nim prax istých filmových producentov zaviazať si silné meno a potom na ňom získať balík peňazí (či sú naozaj investované do filmu, je otázne), podobne ako zvyk iných producentov vložiť do realizácie iba minimum získaných prostriedkov a veselo pýtať ďalšie.
A predovšetkým ryžovať a mať sa dobre. To je naozaj trestuhodné.
