Archívny rozhovor, ktorý denník SME v tomto znení uverejnil v roku 2016.
Koncentračný tábor má svoj čierny humor. Tak to cíti slávny režisér JURAJ HERZ, i keď dodnes sa mu takúto hororovú komédiu nepodarilo nakrútiť. Dal však filmovému svetu veľa iných skvostov. Nielen o nich rozpráva v knihe spomienok, ktorú nedávno predstavil aj v Bratislave.
Mali ste chuť vracať sa k intímnym momentom vo svojom živote?
„Hneď na začiatku knihy upozorňujem, že niektoré udalosti z nej vynechávam. Vlastne som ju ani nechcel písať, ale nakoniec ma môj do᠆brý priateľ Honza Drbohlav, s ktorým som robil minulý film, presvedčil. Trvalo to dva a pol roka. Zakaždým si sadol oproti mne, vytiahol diktafón a ja som rozprával. Niekedy pri tom aj zaspal, ale ja som neprestal, vedel som, že si to doma pustí a prepíše.“
Čo ste do knihy nedali?
„Niektoré pasáže sa mi zdali príliš intímne. Týkalo sa najmä žien, vlastne, výlučne žien. Hoci ženy predstavovali veľkú časť môjho života, o nich v knihe veľa nie je.“
Dali sa oddeliť od ostatných udalostí?
„Bolo mi to ľúto, ale nedalo sa nič robiť. Museli by sa tam objaviť konkrétne mená a situácie, a to som nechcel.“
Kedy ste ženy začali intenzívne v živote vnímať?
„Myslím, že už v útlom detstve, veď už päť-šesťroční chlapci bývajú veľmi zvedaví. A dievčatá ešte viac. Samozrejme, chceli, aby sme sa hrali na doktora, priniesli všelijaké hračkárske prístroje a hadičky, aby som ich vyšetroval a tak. Tam sa to začalo. Záujem vychádzal skôr od nich.“
A čo vy?
„Veľmi som tomu nerozumel. Bol som zamrznutý asi tak do pätnástich. Vtedy sa mi zapáčilo jedno dievča a dovolilo mi, aby som ho pobozkal. Problém bol, že hneď chcelo jazýčkovú, lenže ja, nevediac, že také čosi existuje, som si myslel, že ma tým jazykom odstrkuje a urazil som sa. Potom na strednej škole to už bolo so mnou divokejšie. Riaditeľ upozorňoval dievčatá, pozor, je tu jeden váš spolužiak Juraj Herz, tak na toho si dávajte veľký pozor. Nemohol mi urobiť väčšiu reklamu.“
Ešte predtým ste ako dieťa boli v koncentračnom tábore. Nevracalo sa vám k tejto téme ťažko?
„Ťažko znášam skôr to, že mi v živote išlo o to, aby som nakrútil film z toho prostredia, ale nedovolili mi urobiť taký, aký som chcel. To znamená čiernu komédiu z pohľadu desaťročného chlapca. Tak, ako som to zažil. Túžil som zachytiť presne tú atmosféru. Je to pre mňa stále to najdôležitejšie.“
Čo si pod ňou predstaviť?
„Bolo nás tam vtedy niekoľko desiatok chlapcov. Šesťdesiat Rómov, dvadsať Slovákov, dvaja Francúzi, jeden Poliak. Dali sme sa nejako dohromady. Rómovia už predtým strávili istý čas v ženskom tábore a rozprávali nám, že ich rómske ženy využívali ako mužov. Takže sme sa od nich dozvedeli veci, o ktorých sme ešte nič netušili. S veľkou chuťou a radosťou nám neskúseným vysvetľovali, čo sa ako robí a aké to bolo. Bola to medzi nami jedna z veľkých tém. A má svoj čierny humor. No prežili sme aj situácie, ktoré boli viac čierne než humorné.“
S Ivou Janžurovou počas nakrúcania filmu Petrolejové lampy v roku 1971. (zdroj: FOTO – ČESKÁ TELEVIZE)Aj vtedy ste to tak cítili?
„Viete, my sme to nevedeli prežiť v trúchlení, smútku. A nejako sme museli. Aj potom, keď sme sa vrátili. Napríklad ja som ešte rok nesmel do školy. Lebo som sa naučil organizovať, čo znamenalo kradnúť. Napríklad z obrovských hromád červenej repy na poli. Potom sme sa z nej strašne najedli. Odvtedy ju nemôžem ani cítiť.“
Žeby sa tam začal váš vzťah k hororu a krvi?
„To neviem (smiech). Vlastne, ja ani nemám ku krvi zvláštny vzťah. Nebojím sa jej, ale nemám rád horory, kde tečú kýble krvi, páčia sa mi také, kde funguje pocit strachu, kde psychicky pôsobia na človeka tak, že je vyľakaný a cíti sa úzkostne.“
Poznáte taký stav aj z detstva?
„Ako úplne malý som mal strašný strach z kominárov. Ale inak si nepamätám, kedy by som sa bál.“
Dostali ste sa do koncentráku, hoci vaša rodina konvertovala a dala sa pokrstiť. Ako to dnes vnímate?
