Bicie nie sú šport, bicie nie sú krvák, v bicích nemusíte byť najrýchlejší. Hovorí bubeník Antonio Sánchez, ktorého čoskoro uvidíme vo filme Miles Ahead o Milesovi Davisovi.
Okolo neho sa sústredili najdravejšie muzikantské osobnosti. Miles Davis celý život nasával rôzne vplyvy a preto jeho hru na trúbke možno už nikto nenapodobní. Stal sa jedným z najvplyvnejších hudobníkov dvadsiateho storočia.
Keby ešte americký džezový génius žil, na konci mája by vy oslávil deväťdesiate narodeniny. Filmári na to zareagovali zaujímavým nápadom. Zamysleli sa: ako by asi dnes vyzeral koncert Milesa Davisa? V novej dráme Miles Ahead vystupuje ako hudobník obklopený džezovými špičkami súčasnosti. Jeden z nich je Herbie Hancock, druhou je Esperanza Spalding.
A tretím bubeník Antonio Sánchez. „Nie je mnoho ľudí, ktorí by mohli povedať, že si zahrali v takejto kapele,“ hovorí. S denníkom SME sa stretol, keď nedávno vystupoval v košických Kasárňach.
Hudobník je ako herec
Cesta do takejto vysnívanej zostavy (filmového Davisa hrá Don Cheadle) nebola jednoduchá. Sánchezovi však v kariére veľmi pomohlo, že dokázal v šialených podmienkach vytvoriť soundtrack, aký nemá v histórii filmu obdobu.
Sedel v štúdiu, v rukách držal paličky a čakal na povel od režiséra stojaceho obďaleč. Keď zdvihol dlaň, musel začať improvizovať. Musel vytvárať hudbu pre film, ktorý ani nevidel, jednotlivé jeho scény si mal predstaviť len na základe scenára. Bol sám, muzika musela vzniknúť čisto na jeho sústave bicích.
Šialené? O to presne ide.
Tým režisérom bol Alejandro González Iňárritu a tým neviditeľným filmom dráma Birdman – príbeh o tenkej hranici medzi genialitou a pomätením mysle. Sanchezovi sa to rozhodne oplatilo. Film získal Oscara v hlavnej kategórii a Grammy za najlepší soundtrack.
„Hudba pre Birdmana mi otvorila mnohé dvere, moju prácu spoznalo veľa ľudí,“ hovorí Sánchez.
Taký malý orchester
„Bol som ako herec, musel som predstierať. Moje bubnovanie malo znieť tak, akoby som bol v strese,“ spomína. S režisérom sa dlhé hodiny rozprávali o scénach, predstavovali si situácie, ako sa v nich postavy cítia a čo chcú bubnovaním divákom vlastne povedať.
Ako však sám dokázal nahradiť celý orchester? Sláčiky, klavír alebo trúbky? Tie v hudbe nepočuť, jedine bubnovanie. „Sústavu bicích vnímam ako malý orchester. Pozostávajú z niekoľkých prepojených nástrojov, každý má iný zvuk. Mením rytmy, to je moja práca. Snažím sa v sústave bicích objaviť toľko zvukov, textúr, vrstiev, koľko sa len dá,“ vysvetľuje.
Aj keď teraz pripravuje sólový album, na soundtracky nezanevrel – jeden skladá pre španielsky dokument, druhý pre americkú komédiu. Ibaže takú výzvu, akej čelil pri Birdmanovi, asi tak skoro však nezažije.
Sánchez so svojou kapelou Migration. (zdroj: Maroš Simon)Whiplash nie je pravda
Sanchéza sme sa tiež pýtali, aký je život prominentného bubeníka. Nedávno sa to snažil zobraziť aj film Whiplash. Nádejný bubeník sa v ňom stáva legendou vďaka tomu, že obetuje svoje psychické aj fyzické zdravie. Sánchez hovorí, že cesta ku sláve takto nefunguje: „Rozumiem, prečo sa ľuďom ten film páčil. Lenže nezobrazoval vzťah umelca a jeho učiteľa, skôr trénera a jeho atléta. Svet umenia je iný,“ namieta.
Pri bicích navyše vôbec nezáleží na tom, kto je najrýchlejší. V tom Whiplash klame. „Ak by bol niekto najrýchlejší, nikto by s ním už nechcel hrať,“ smeje sa Sánchez.
Dôležité podľa neho je skôr to, aby si umelec hudbu užil. Bubeník nemusí krvácať na svoju sústavu bicích, aby bol najlepším. Nemusí krvácať, aby si zahral s Milesom Davisom.
