Prečo ste sa chceli do Eurovízie prihlásiť? Čo súťaž znamenala v 90. rokoch?
„Ako malý chlapec som súťaž sledoval a vždy som čakal na obľúbené skupiny, hlavne rockové. Neskôr sme s Tublatankou po piatich vydaných albumoch chceli skúsiť ďalšiu métu. Slovensko vtedy prvý raz organizovalo konkurz. Napísal som teda Nekonečnú pieseň.“
Aký je recept na pieseň do Eurovízie?
„Som melodik, mám rád kapely ako Beatles či Queen. Pesnička by mala byť veľmi melodická, spevná a zapamätateľná. Na Eurovízii bol vždy aj orchester, preto sme tam pridali aj takéto aranžmány. Reprezentovali sme Slovensko v írskom Dubline, ale sklamalo nás pozadie súťaže. Bolo veľmi protekcionistické.“
Čo by sme si pod tým mali predstaviť?
„Manažéri, zástupcovia rôznych krajín sa stretávali a dohadovali si body. Vtedy každá krajina mala hlasovanie porôt a tie si vzájomne udeľovali body. Dohadovali si, koľko bodov si pridajú. Náš dirigent sa napríklad takto dohodol s Chorvátskom. My sme im dali dohodnutých desať bodov a oni nás podrazili. Vtedy tam protekcia musela byť, krajiny so zlými pesničkami boli v popredí.“
V súvislosti s Eurovíziou sa často hovorí o zlom vkuse a gýči. Hudobnom aj obrazovom. Čo teda súťaž hovorí o kultúre?
„Keď dnes sledujem Eurovíziu, som veľmi kritický, lebo tam skutočne vidím veľa gýču. Krajiny bývalého Sovietskeho zväzu sa zas napríklad snažia predať pesničky cez sexualitu.“
Klesla teda úroveň?
„Dnešný svet je povrchnejší a konzumnejší. Už nerozhoduje len kvalita spevu a pesničky. Do hry vstúpili počítačové efekty alebo ruský krasokorčuliar točiaci sa na malom kúsku ľadu.“
