CANNES. Na to, ako dnes žijú tridsiatnici, zapálene pracujú na svojej kariére, budujú globalizovaný svet a ignorujú pritom svoj vlastný, sa nedá pozerať. Rodičia to však vidia a nechápu, čo sa s ich deťmi deje. Je to taký častý jav, prečo to ešte nikto nenakrútil?
Nemecká režisérka Maren Ade priviezla do Cannes film Toni Erdmann, zatiaľ najväčšieho kandidáta na Zlatú palmu. Otvorila v ňom tému, ktorá by mala byť samozrejmá, a predsa sa jej v kinematografii málokto venuje. Celkom jednoducho povedané, je o vzťahu medzi otcom a dcérou, o konflikte medzi súčasným rytmom života a prístupom, ktorý mala k svetu generácia hippie, a tiež sa v tichosti pýta, čo je hodné toho, aby sme mu venovali svoj čas.
Otec, ktorý vraj robí dcére v biznis spoločnosti hanbu. (zdroj: FDC)Sme na smiech
Toni Erdmann je ten typom filmu, od ktorého sa na festivale v Cannes nič špeciálne nečakalo, pretože ho nesprevádzali žiadne fámy, nemá hviezdne obsadenie a nenakrútil ho nikto z tých, ktorých tu pravidelne považujú za veľkých favoritov na víťazstvo. Ale je taký, aký všetci potrebujú vidieť, pretože sa s ním dá poľahky identifikovať. Je zrozumiteľný aj originálny, smutný aj príjemne ironizujúci, ľudí pri ňom ovládne vlna šťastia. Publikum sa smeje, ale nie tak, ako na dobrom vtipe. Smeje sa skrátka od radosti.
V hlavnej hrdinke sa spoznajú workoholici. Špeciálne tí, čo pracujú pre nadnárodné firmy, menia svoje pôsobisko po celom svete aspoň raz za štyri roky. Socializujú sa len preto, aby niečo vyrokovali, používajú čudný slovník plný investičných cieľov a vývojových projektov. Čas strácajú na pracovných večierkoch a peniaze potom míňajú v nočných baroch.
Patrí však aj tým, čo len jednoducho práci venujú viac energie ako všetkému ostatnému a potom ich dokáže jednou vetou rozčúliť mama alebo otec, pretože povedia niečo "naivné" a vôbec nechápu, čo "dôležité" musia práve v najbližších hodinách urobiť.
Falošné zuby, falošný nemecký veľvyslanec. (zdroj: FDC)
Otec prišiel aj na oslavvu narodenín, určenú pre kolegov. (zdroj: FDC)Viac ako teambuilding a koučing
Toni Erdmann je meno, ktoré si otec hlavnej hrdinky vymyslí, keď sa raz príde pozrieť, ako to vlastne žije v tej Bukurešti. Večný šašo, nasadí si parochňu a umelý chrup, aby sa nepoznane zamiešal do tej modernej spoločnosti. Vydáva sa za nemeckého veľvyslanca, robí to schválne amatérsky a tvári sa, že tiež chce niečo vyrokovať. Ak nie biznis, tak aspoň precitnutie svojho dospelého dieťaťa.
V porovnaní s inými filmami, čo sú v Cannes v hlavnej súťaži, nie je film tridsaťdeväťročnej Maren Adeovej žiadnym veľkým pokusom o objavovanie nových foriem kinematografie. Napriek tomu je plný fantázie a ešte aj zostáva pevne na zemi. Je umeleckým dielom, ktoré má potrebný a súčasne želaný vedľajší efekt. Vysmieva sa síce z termínov ako sebapoznávanie, zmysel život, teambuilding alebo koučing. Sám však dokáže prospieť viac, ako všetky tieto veci dokopy.
