CANNES. „V našej rodine je veľa zápalkových krabičiek. Zápalky máme vždy po ruke. Teraz je našou obľúbenou značkou Light Blue Matches, hoci predtým sme zvykli používať inú značku.“
Takúto básničku zrejme nikto za exemplárnu poéziu nevydáva, predsa to však básnička je. Aspoň pre jej autora. Tento typ veršov si vo svojom voľnom čase zapisuje hlavný hrdina nového filmu Jima Jarmuscha – Paterson. Recituje si ich aj cestou do roboty a dokonca aj počas roboty, keď šoféruje autobus číslo 23 v meste Paterson.
Na ujasnenie, Paterson je názov filmu, meno hlavného hrdinu aj mesta, v ktorom žije.

Každý deň to isté
Jim Jarmusch už dávno dokázal, že je osobnosťou amerického filmu, možno aj jeho dušou. Na festivale v Cannes patrí medzi tých, čo majú vstup do hlavnej súťaže takmer zaručený a automatický, možno už však nečaká na to, že sa tu jeho príchod bude vítať za zvuku fanfár. Tento rok prišiel na festival s filmom, ktorý možno označiť za príbehovú miniatúru, subtílne zorchestrovanú v rytme siedmich dní v týždni.
Paterson si každé ráno po zobudení vypočuje sen svojej priateľky, naraňajkuje sa, zarecituje si báseň cestou do roboty, kým naštartuje autobus, vypočuje si správy kolegu zo svojho manželstva a cez šichtu zas novinky zo života pasažierov. Večer si prezrie, čo jeho priateľka, amatérska výtvarníčka v byte pomaľovala, aké zdobené muffiny napiekla, vyvenčí psa a zastaví sa v bare.
Každý deň to isté, s miernymi obmenami. Lakonické dialógy sú čistý Jarmusch, vedľajšie postavy a kulisy číra Amerika. Prosté ako básne Williama Carlosa Williamsa, napríklad z jeho zbierky Paterson, ktoré Paterson, samozrejme, obľubuje.

Umelecký skeptik
Nie je to prvý raz, čo Jim Jarmosch evokuje básnikov. Najznámejší je prípad Williama Blakea, keď nakrútil filmovú perlu Mŕtvy muž, teraz zas vytiahol amerických modernistov, beatnikov a Newyorskú školu. A samému sa mu pritom podarilo poéziu vytvoriť, pretože film Paterson je tiež ako jedna básnička.