Na policajnú stanicu priviezli zúboženého, dobitého černocha. Čelo mal omotané obväzom a na obleku krvavú škvrnu. Rovno z ulice ho posadili na lavicu hanby a obvinili ho z napadnutia strážnika, aj keď rany hovorili o niečom inom. Musel zaplatiť tisíc dolárov.
Opitý strážnik nevedel, že drží pod krkom jedného z najvýznamnejších hudobníkov storočia. Keď sa po niekoľkých rokoch trubkára Milesa Davisa pýtali, prečo dostal bitku, džezový trubkár len apaticky odpovedal: „Lebo som čierny.“ Svedkovia tvrdili, že Davis odprevádzal slečnu – belošku k jej autu, keď ho z ničoho nič napadol strážnik s obuškom.
Pravdou zostáva, že ulice New Yorku boli na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov nebezpečným miestom. Mladí umierali vo vojne gangov a po cestách pochodovali na protestných zhromaždeniach ľudia požadujúci rasovú spravodlivosť. Aktivista Martin Luther King ešte stále nepredniesol svoju revolučnú reč.
Milesovi Davisovi, ktorý by v týchto dňoch oslávil deväťdesiate narodeniny, sa však už vtedy plnil sen. A to napriek všetkým pravdepodobnostiam a ťažkostiam, ktorým ako mladý černoch vo vyššej spoločnosti musel čeliť. Len pár mesiacov pred bitkou totiž dokončil najvplyvnejší džezový album všetkých čias - Kind of blue.
Ako slávny maliar
Nesprevádzali ho žiadne vysoké očakávania, hudobníci sa dokonca vopred nestretli ani na skúške a ani poriadne nevedeli, čo za veci budú nahrávať. Platňa však bola po dvoch jarných dňoch hotová.
Davis rozdal kolegom len náčrty základných melódií. Päť skladieb, ktoré si nakoniec môžete na albume vypočuť, vznikli vo veľkej väčšine z improvizácie. Preto ich hudobníci po celom svete aj poznajú ako „bibliu improvizácie.“
