Je lepšie odísť, keď sa ľudia pýtajú, prečo odchádzate tak skoro, než keby hovorili – mal odísť už dávnejšie. Šéfdirigent Slovenskej filharmónie EMMANUEL VILLAUME tvrdí, že ideálne je zostať ešte kratšie než sedem rokov. Krátko pred poslednými koncertmi, z ktorých jeden sa koná práve dnes, sa s denníkom SME porozprával o živote hudobníka kočujúceho medzi dvoma svetadielmi.
Čo ste od pobytu v Bratislave očakávali?
„Chcel som robiť hudbu v prostredí, kde je hudba prioritou, a s ľuďmi, ktorí chcú robiť hudbu so mnou. To sa absolútne naplnilo, s orchestrom aj so zborom.“
Kedy treba odísť?
„Je to podobné ako u politikov: na vedenie padne po čase únava alebo ľudia začnú byť po čase unavení z vedenia. Hovorievam, že šéf umeleckej inštitúcie by nemal zostávať pridlho. Pre umelecký pokrok je dôležitá obnova, nová krv, nové nápady. Existuje niekoľko výnimiek, ale aj pre dirigenta ako Karajan boli posledné roky v berlínskej filharmónii už veľmi ťažké a smutné.“
Zmenilo vás pôsobenie u nás?
„Dnes som zrejme iným dirigentom než pred siedmimi rokmi. Jednou z vecí, ktoré som mal na zreteli, keď som bral post šéfdirigenta Slovenskej filharmónie, bolo rozšíriť svoj osobný repertoár a robiť s tunajšími ľuďmi prácu, ktorá nebude len prchavým flirtom, od ktorého by som odišiel k inému, ale hlbokou prácou počas niekoľkých rokov. Myslím, že sme to dosiahli. Príťažlivým faktorom bol pre mňa tunajší úžasný zbor. Budem sa sem vracať, máme rozrobené koncerty s výhľadom na niekoľko rokov a záleží mi na inštitúcii a na hráčoch a spevákoch.“
(zdroj: FOTO - JAN LUKAS)Aká je Slovenská filharmónia v porovnaní s telesami vo svete, kde pôsobíte?
„S niektorými problémami – napríklad s financovaním – zápasia asi všetky umelecké inštitúcie. Dallaská opera funguje prostredníctvom súkromných sponzorov, čo je možno ťažšie pre mňa, lebo s nimi musím komunikovať, ale má to svoje výhody oproti stavu, keď je teleso závislé od jediného zdroja financovania. Z tohto pohľadu som to mal jednoduchšie na Slovensku, navyše viesť symfonický orchester, akokoľvek to môže niekedy pôsobiť ťažko, je predsa len o niečo jednoduchšie ako operu. Zmena medzinárodných štandardov a jednoduchosť cestovania po svete momentálne vyvoláva otázky o ideálnej podobe operného ansámbla. Ide vlastne o jeho globálnu krízu.“
Čo ste k nám priniesli z hľadiska repertoáru?
„Je tu Mahlerov cyklus, ktorý bude pokračovať aj po mojom odchode a pri ktorom sme vždy priniesli nejaké obohatenie a v niečom sme sa zlepšili. Potom je tu francúzsky repertoár a okrem toho som rád pravidelne dirigoval aj Mozartove a Beethovenove diela, tie tvoria vždy základ.“
Spomínate si na intenzívny okamih na našom javisku?
„Mali sme pravidelne veľmi dobré koncerty. Často sme zažívali priam magické okamihy. Tými najintenzívnejšími sú asi Mahlerova Deviata, Daphnis et Chloé, La Mér. Plus práca so zborom.“
Ako vás ovplyvnilo obdobie počas rekonštrukcie Reduty?
„Určite nepatrilo medzi najšťastnejšie. Historická budova SND je skvelým miestom pre operu, ale problematickým pre nás. No vo finále nám poskytla príležitosť pracovať na určitých dielach, ktoré boli v Redute nedostupné, lebo SND má inú akustiku, suchšiu, takže obecenstvo počuje veci inak. Hudobníci sú zrazu „nahí“ a núti ich to riešiť záležitosti, ktoré v inej, menej rezonančnej, miestnosti môžu byť menej zreteľné.“
Čo teda priniesla rekonštrukcia?
„Pri rekonštrukcii vždy počujete kontroverzné názory, že akustika sa zmenila, že predtým to bolo lepšie a podobne. Podľa mňa bola rekonštrukcia už potrebná – Reduta vyzerá teraz úžasne, je oveľa príjemnejšia pre návštevníkov. Akustika sa skutočne zmenila, ale upravili sme si ju v rámci možností. Dnes je rozhodne jednou z najlepších v Európe.“
Čo vám bude po odchode najviac chýbať?
„Byť v Bratislave bolo príjemné. Mohol som sa sústrediť na hudbu a navyše v prostredí, kde bol tlak na mňa väčšinou len odo mňa samého. To je dosť zriedkavé, lebo napríklad v Dallase mám ako jeden z riaditeľov celej opery so všetkou prácou, osobným nasadením vrátane zháňania financií, riadenia, plánovania veľkú zodpovednosť. V Bratislave sme si vybudovali vzťah, kde orchester poznával a chápal moje hudobné cítenie a moju osobnosť na základe niekoľkoročnej práce, a nie počas jedného týždňa. Práve toto mi bude chýbať. “
Aké bolo bratislavské publikum?
"Bolo a je veľmi vrúcne. Cítim, že ma poznajú a ja poznám ich: sú medzi nimi opakujúce sa tváre, s ktorými sa nerozprávame, ale usmejeme sa na seba. To je výhoda malej koncertnej siene, pričom orchester sa nebráni dať na program ani diela, ktoré sú nie práve konzervatívne a obecenstvo na to reaguje spontánne."
Cestujete po celom svete, kde sa cítite pohodlne ako doma a čo vyvoláva tento pocit?
„Technicky sú momentálne mojím domovom Paríž a Dallas, kde mám byt, a Kalifornia, kde mám dom. No prakticky tam nikdy nie som. Pocitovo som doma tam, kde sú moji priatelia a kde je dobrá hudba. V istých chvíľach však žiadny domov nemám a ten pocit býva dosť bolestný. Kedysi som mal vo zvyku brať si so sebou na cesty veľmi prestížnu, hrubú zbierku poézie, niečo ako bibliu, ktorú dal dokopy André Gide. Tá mi poskytovala pocit domova. Ale domovom môže byť aj prostredie, vôňa, gesto, nejaké emocionálne a duchovné spojenie. Možno aj jazyk – pre mňa angličtina a ešte viac francúzština. A cítim sa tiež doma pri Mahlerovi alebo Mozartovi, lebo mám pocit, že sme si blízki. Nechcem sa porovnávať s týmito velikánmi, ale každého z nich poznám z diel, z dôvtipu, z ich života. Mám pritom pocit dialógu s niekým, kto mi je dôverne blízky. To mi dáva pocit priateľstva, domova, “Heimat”. Domov je miesto, kde sa dáte dokopy, a mňa dáva dokopy hudba a títo ľudia."
