CANNES. Larsovi von Trierovi festival pred piatimi rokmi odkázal, že už sem má cestu zakázanú. Ste persona non grata, povedali mu, keď po premiére svojho filmu Melanchólia vtipkoval na tému Hitlera.
Dánsku kinematografiu to neoslabilo, teraz je miláčikom festivalu Nicolas Winding Refn, ktorý sa zdá byť rovnako veľkým formalistom ako von Trier. V Cannes súťaží s filmom Neon Demon, hororovým príbehom z modelingového prostredia v Los Angeles.
Režisér a herečka v Cannes. (zdroj: TASR/AP)Posadnutosť krásou je horor
Časy, keď nakrúcal trilógiu Pusher z dánskeho podsvätia a používal pri tom takmer až dokumentárny štýl, sú už akoby preč. Teraz sú jeho filmy až hrôzostrašne krásne, Neon Demon špeciálne. Všetko je v ňom vysoko štylizované, asi ako to, čo videl, keď v Spojených štátoch nakrúcal reklamy.
Čisté kulisy hraničiace s ničotou, farebné ladenie, ktoré môže súperiť s Almodóvarom - ibaže je o stupeň modernejšie, tajomné svietenie, excesívne kostýmy a make up. A najmä krásne tváre, ktorým neuškodí ani ten najdetailnejší záber.
Nie je pravda, že krása je to najdôležitejšie. Krása je to jediné, čo je dôležité, hovorí vo filme módny návrhár. A to je aj idea, ktorú tu Refn posúva do extrému - vraj preto, že je ňou vo svojom povolaní stále obklopený. "Hodnotenie, ako vyzeráš, je vlastne hodnotením toho, čím sa narodil. A to je strašné,“ hovorí. „Je hrôzostrašné pripustiť, že krása je najdôležitejšia, najmä ak ste otcom dvoch dcér. Bohužiaľ, je to pravda. Kdekoľvek sa pozriete, vidíte posadnutie krásou."
V hlavnej úlohe diabolskej modelky Elle Fanning. (zdroj: FDC)
(zdroj: FDC)Evokovanie diabla
Jeho hrdinka príde do Los Angeles ako naivná tínedžerka z malého mesta. Vyzerá bezbranne a nevie, ako má reagovať na nenávistné pohľady iných modeliek, ktoré hneď rozpoznali, že je autenticky krásna. Stačí jej však jedno defilé pod opantávajúcim a až diabolsky príťažlivým reflektorom a pochopí, akú moc s takou krásou má.
Ako sa dá taká moc užiť a ako sa o ňu bojuje, je vo vízii Refna čistý horor. Psychologický horor. Dusnú atmosféru vytvára pohybom na tenkej hrane medzi bláznivou realitou a skutočným šialenstvom. Medzi smiešnou zlomyselnosťou a zhmotneným zlom.
Možno, že Neon Demon nemá popri formalistickej exhibícii takú hĺbku ako mali Antikrist či Melanchólia Larsa von Triera. Predsa sa mu však výborne darí evokovať diabla, a to dokonca aj bez toho, aby to niekto Nicolasovi Windingovi Refnovi vyčítal.
