Gizka Oňová: Dychovky som neznášala

Najnovšie učíte v televíznej relácii Top aplikácie narábať seniorov so smartfónmi. Máte vzťah k moderným technológiám?

Snažím sa ho získať. Celý život mám po boku muža, ktorý sa o počítače intenzívne zaujíma, takže som túto oblasť zanedbávala. Ako televízna svokra sa bez nich tiež zaobídem, stačí, aby som v aute položila otázku a hneď mi niektorý z mladých kolegov zistí, kto je starosta, koľko má obec obyvateľov, kedy je ktorý úrad otvorený.

Ako ste sa teda dostali k tomu, že vysvetľujete funkcie smartfónu?

Oslovil ma Janko Gordulič, že chce, aby aj staršia generácia začala využívať nové technológie a potrebuje dôveryhodnú tvár. A mne by sa to vraj tiež zišlo. Jeho ponuka síce prišla v nevhodnom čase, mám veľa práce a starám sa o otca, ale nakoniec som ju zobrala. Teraz ďakujem osudu, pomaly, krok za krokom sa učím. O vzťahu sa nedá hovoriť, ale bojujem. K tomu, čo nutne potrebujem k životu, si viem vybudovať vzťah. V tom som disciplinovaná.

Napríklad?

Napríklad som nemala rada dychovku. Ale v čase, keď boli deti malé, to bola jediná možnosť, ako si zaspievať. Povedala som si, že je nemysliteľné, aby mi oni platili a ja budem s nechuťou spievať. Nakoniec som si dychovku tak obľúbila, že v Repete mi Krajíček zásadne prideľoval polku a valčík. Hovorieval: Gizka, tebe tie pesničky veľmi svedčia.

S Jánom Gorduličom v relácii Top aplikácie. (zdroj: Markíza)

Vyvíjala by sa vaša kariéra inak, keby ste si pomerne mladá nezaložili rodinu?

Nemám odvahu sa nad tým zamýšľať. Mala som dvadsaťjeden rokov, keď sa mi narodil Roland, a dvadsaťštyri, keď Scarlett. To som bola tesne po škole. Trochu som závidela spolužiačkam, jedna spievala ako sólistka opery, druhá na Novej scéne a ja som bola doma s deťmi. Ale netrvalo to dlho, bývala som blízko rodičov a rôzne kapely ma začali pozývať na príležitostné vystúpenia. Veľmi rýchlo sa rozšírilo, že mám široký záber, spievala som s veľkými orchestrami, s dychovkami, s ľudovkami. Brala som všetko, len aby som ostala v kontakte so spevom.

Potom prišla televízia a Repete?

V slobodnom povolaní som od roku 1972 a vtedy sa ešte nenakrúcali hudobné klipy a zábavné programy. S kabaretným a estrádnym programom sme chodili za divákmi do kultúrnych domov po celom Slovensku. Tento druh zábavy bol veľmi populárny, zažila som éru, keď sa aj známi divadelní umelci ako František Dibarbora, Eva Krížiková, Magda Paveleková, Ferko Brestovanský či František Zvarík, zúčastňovali na takýchto programoch. A ja som s týmito velikánmi vyspevovala.

Ako dvanásťročná na Súťaži tvorivosti mládeže v Ostrave. (zdroj: archív G.On.)

Ako taký estrádny program vyzeral?

Boli to zrežírované a choreograficky upravené zábavy. Napríklad traja speváci, dvaja herci, živá kapela a striedali sa pesničky s vtipným hovoreným slovom. Spomínam si na Kabaret Magdy Pavelekovej alebo na program Čo na srdci, to na javisku Až neskôr sa to prenieslo na televíznu obrazovku a nás bolo viac vidieť. Vznikli relácie ako Vtipnejší vyhráva s Oldom Hlaváčkom, Repete s Ivanom Krajíčkom alebo Takú mi zahraj a Šláger paráda. Vidíte, celý život sa venujem spevu a na staré kolená robím Svokru.

Ako sedemročná. (zdroj: archív G.O.)

Bola to náhoda?

V podstate áno. Ozval sa mi režisér, ktorý ma poznal z iného projektu, pretože mal pocit, že sa tam hodím. Vedel, že som druhýkrát vydatá, mám tri odrastené deti, päť vnúčat. Keď už má prísť do rodiny svokra, nemôže mať štyridsať rokov a minisukňu ako česká Tchyně. Viac zavážia dioptrie, vek a kilá navyše.

Aké bolo prvé nakrúcanie?

Pilotný diel som prežila v strese. Jeden príbeh sa nakrúca päť dní, od rána do večera, v rodinách síce nespím, ale strávim v nich desať až dvanásť hodín. Po prvom dni som mala pocit, že som už všetko povedala a čudovala som sa, čo ten režisér odo mňa ešte chce. Nepochopila som, že to isté, čo som sa pýtala v prvý deň, sa musím opýtať aj na druhý a tretí deň, až kým to režisérovi nevyhovuje technicky aj emočne. Myslela som si, že keď to ja dám hneď na prvýkrát, je to o. k.

Účinkujúcim nie je divné, ak sa pýtate tie isté otázky?

Oni to nevnímajú. Veľa materiálu ide do koša. Ja len poviem: Evička, ako to bolo s tým Robom, čo si mi včera rozprávala? A ona mi všetko zopakuje. Členovia televízneho štábu by mi mohli byť deťmi, všetci sú vo veku 35 až 45 rokov, ale prijali ma medzi seba, necítim bariéru. Večer po nakrúcaní si sadneme a každý povie svoj názor, ako by situáciu v rodine riešil a stalo sa už aj to, že sme usúdili, že si rodina pomoc nezaslúži.

V akom prípade?

Z troch rodín som doteraz odišla po prvom dni. Raz nás pozval otec, ktorý tvrdil, že sa chce na staré kolená udobriť s deťmi. Zo štyroch jeho detí ani jedno nesúhlasilo. Vraj mali také hrozné detstvo a ich otec si to nezaslúži. Tam som nemala čo robiť. Zažila som aj jednu pani, neskutočnú manipulátorku, ktorá si nás zavolala preto, že jej deti hladujú a nemá kde bývať. Jej výpoveď bola chaotická, nesedeli fakty. Išla som na miestny úrad, odkiaľ ma poslali za farárom. Zistila som, že jej prvý manžel spáchal samovraždu, obesil sa pred jej domov, druhý ušiel do Čiech a odmietol sa s ňou kontaktovať. Tretí partner bol o šestnásť rokov mladší a mentálne nie v poriadku. Farár videl, ako týra svoje deti, priväzuje ich o strom a nedáva im jesť a piť. To sú prípady pre psychiatra, nie pre obyčajnú svokru.

Čo rieši obyčajná svokra?

Vzťahy. Keď sa manželia nevedia dohodnúť, zle vychovávajú deti, zle gazdujú. Občas sa mi podarí nájsť sponzora, zariadiť sociálny byt, dohodnúť zubárku. Ale vyhýbam sa drogovým závislostiam a psychickým poruchám. Aj tak je to náročné, momentálne pracujem na tom, aby som na konkrétny príbeh v priebehu dvoch – troch dní zabudla. Päť dní sa sústrediť na to, kto čo povedal, čo na to ten druhý odpovedal a čo sa potom stalo, strašne vyčerpáva. Stáva sa mi, že aj týždeň po odchode z rodiny sa v noci zobudím s tým, či som im dobre poradila a či to dodržia.

Treba ustriehnuť asi aj vlastné emócie, či nie?

Osobne ťažko zvládam, keď vidím nezodpovedné rozhodnutia. Občas za nimi stoja nepriaznivé okolnosti, ale najčastejšie vlastná chyba tých ľudí. Sú nezodpovední voči deťom, v práci. Vedú nezodpovedný život. Ako si môže niekto zobrať tri, štyri či päť pôžičiek od nebankoviek, keď je nezamestnaný? Čo ten človek predpokladá? Z čoho si myslí, že to bude splácať? Potom založí dom vlastných rodičov a úbohých starých ľudí pripraví o strechu nad hlavou. Stretla som ženu, ktorej vlastná dcéra predala dom a stará pani prežila celú zimu v záhradnej búdke na náradie ako bezdomovkyňa. Tam sú moje negatívne emócie, keď vidím takéto nezodpovedné rozhodnutia.

Ako si chcete držať odstup od príbehov?

Psychologička tvrdí, že si treba uvedomiť, že vy nie ste za týchto ľudí zodpovedný.