Choreografovi Pálovi Frenákovi určila posunková reč jeho hlboký tanečný jazyk.
Vzlietnuť, plávať vo vzduchu, vznášať sa ako pierko. Pierko ako malý chlapec sníval o tom, že bude mať krídla a poletí. A po rokoch ako veterán z vietnamskej vojny sedí v liečebni s predstavou, že je jedným z tých fascinujúcich operencov. Dostať do reality ho môže len dobrý priateľ z detstva. Aj ten má však na duši jazvy.
Predstava o lietaní, ako ju stvárnil režisér Alan Parker vo svojom filme Birdy, sa stala hlbokou a komplexnou metaforou pre tanečníka a choreografa Pála Frenáka. Jeho charizma, talent, ľudský záber a zmyselnosť si za posledných dvadsať rokov získali obdiv a svetovú pozornosť v nefalšovanej, bolestnej kráse.

Bratislavu navštívi jeho vynikajúci maďarsko-francúzsky tanečný súbor. Zajtra vystúpi na medzinárodnom festivale Eurokontext s inscenáciou Birdie.
Svet posunkovej reči
Zhmotňuje v nej svoju víziu o krehkom balansovaní medzi zdravím a chorobou, identitou a imagináciou. Pýta sa, ako sa vo svete chaosu a vojen dá vytvoriť ostrovček vlastnej slobody a čo sa stane, ak ho vonkajší svet nerešpektuje.
Svet pohybov Pála Frenáka, rodáka z Budapešti, určili hluchonemí rodičia. Jeho prvým jazykom sa stala posunková reč, ktorú v mimike a gestách rozvinul do zvláštnej tvárnosti a schopnosti čo najpresnejšie vyjadrovať myšlienky telom.
„Odkiaľ sa v človeku berie to svojské observatórium? Pravdepodobne prichádza úplne na začiatku, vtedy, keď si vaša hluchonemá matka drží brucho, ohmatáva vás a cíti vás v sebe,“ zamýšľa sa v rozhovore na stránkach svojej monografie.
Detstvo by s ním asi nikto nemenil: bol najmladším z ôsmich detí a po smrti otca musel ísť do ústavu. Zmätený z cudzích ľudí, ktorí ho ohurovali a mali naňho veľký vplyv, vlastne nevedel, či ich má obdivovať alebo od nich bočiť.
Vtedy začal tajne pred zrkadlom experimentovať s pohybmi a tancom. Už ako desaťročný pripravil predstavenie s amatérskymi detskými hercami. Začal sa venovať klasickému baletu, ľudovému aj modernému tancu.

Nechcená úloha
Svoju túžbu po rozlete a slobode spojil s emigráciou zo socialistického Maďarska. Podvedome sa potreboval zbaviť traumy z toho, ako ťažko niesla jeho matka osud rodiny. „Akoby som chcel vystúpiť z istej úlohy, ktorú mi život nechtiac prisúdil,“ hovorí.
Detské roky spätne vnímal ako spoločenskú samotu, v ktorej ožívali významy vecí a javov omnoho silnejšie a intenzívnejšie. Chcel sa so sebou vyrovnať, a tak odišiel do sveta.
Jeho prvou zastávkou v roku 1980 bol Paríž, spolupracoval tu s viacerými významnými choreografmi, naučil sa nové techniky. O desať rokov nato založil vlastný tanečný súbor, s ktorým postupne získaval čoraz väčšie uznanie.
Paralelne vyučoval na viacerých tanečných školách a začal sa venovať aj tanečnej terapii pre deti v programoch klinickej rehabilitácie. Intenzívne pracuje s deťmi, študentmi stredných škôl, vedie tvorivé workshopy.