Je prvý marec 1961. Marilyn Monroe nesedí vo svojom karavane, nelíči sa a nepripravuje sa na ďalšiu scénu roztočeného filmu. Nedokáže to. Nevládze. Je na dne. Vie o tom, preto sa nepozerá do kamery, ale do svojho vnútra. Píše list svojmu terapeutovi Ralphovi Greensonovi, tomu, ktorý ju o rok neskôr spolu s komornou nájde mŕtvu.
List je písaný na stroji, má šesť strán, svoju vlastnú titulku podobajúcu sa úvodným venovaniam v knihách, niektoré pasáže sú podčiarknuté. Obsah je srdcervúci. Marilyn Monroe opisuje svoje zážitky z psychiatrickej kliniky Payne –Whitney v New Yorku, kde ju prijali 7. februára, necelý mesiac po rozvode s Arthurom Millerom.
Šesť strán skľučujúcich slov a úhľadná titulka listu. (zdroj: redbookmag.com)„Nemali so mnou žiadny súcit. A to malo na mňa veľmi zlý vplyv,“ píše Marilyn. „Strčili ma do cely (myslí tým bielu izbu so stenami z cementových blokov) pre veľmi narušených pacientov, takže som sa cítila akoby v nejakom väzení, hoci som nič nespáchala,“ zveruje sa. Lekári ani personál vraj nemali pochopenie pre tých, ktorí trpeli duševnou poruchou. Žalostne sa snažila získať si ich pozornosť, no márne. Preto si vymyslela iný plán.
„Sedela som na posteli a snažila som sa prísť na to, čo by som robila, keby bola táto situácia úlohou pri hereckej improvizácii. Došlo mi, že čím väčší roh, tým hlasnejšie trúbi. Dostala som nápad. Bol z filmu Klopaním sa neobťažuj, ktorý som kedysi točila. Zdvihla som ľahkú stoličku a tresla som ňou do skla. Bolo to pre mňa ťažké, pretože som v živote nikdy nič nerozmlátila,“ poznamenáva.
„Kým sa mi podarilo dostať sa ku kúsku črepiny, narobila som veľa hluku,“ pokračuje. „Úlomok som si schovala v dlani a vrátila som sa k svojej posteli. Potichu som sa posadila a čakala som, kým prídu. A oni prišli. Povedala som im: Ak sa ku mne budete správať ako k bláznovi, budem sa správať ako blázon. Pripúšťam, je to banálne, ale naozaj som to vo filme urobila takto, až na to, že som mala žiletku, nie sklo. Naznačila som, že ak ma nepustia von, ublížim si. Bolo to niečo, čo bolo v tej chvíli mojej mysli totálne vzdialené, poznáte ma, doktor Greenson, som herečka, nikdy by som sa nezohyzdila ani nepoznačila. Som márnomyseľná,“ prehodí.
Duševnú tieseň a bolesti zaháňala alkoholom a liekmi. (zdroj: TASR/AP)V ďalšej časti listu opisuje, ako ju presunuli na iné poschodie. Pod dohľadom ju držal nový lekár, no vysvitlo, že ani uňho nenájde to, čo hľadá.
