Na Slovensku sa to stále vlečie, ešte sme sa poriadne nezobudili, zaostávame spoločensky aj kultúrne. To je myšlienka, čo sa skrýva za hudbou kapely skladateľa Martina Burlasa.
Vznikla ešte koncom osemdesiatych rokov, dala si výstižný názov Ospalý pohyb a vydala tri albumy v deväťdesiatych rokoch. Nakoniec prišla dlhá hibernácia. „Pod vplyvom Mečiara sa život na Slovensku začal rozpadať. Nastala depresia, na koncerty chodilo päť ľudí a naša kapela sa prirodzene rozriedila v chaose,“ vysvetľuje Burlas, ktorý potom pôsobil v niekoľkých projektoch a príležitostne tvorí pre divadlo.
Pred rokom však Ospalý pohyb ohlásil návrat. Dovŕšil ho v týchto dňoch, keď vydal album Ø. Do zostavy sa k Burlasovi vrátil hudobník Peter Zagar (na klávesoch) a štvoricu doplnila moderátorská dvojica Rádia_FM Baláž (na bicích) a Hubinák (na gitare).
Veľa veselých okamihov na novinke, pochopiteľne, nenájdeme, to však nie je prekážkou, aby na domácej scéne nevynikla.
Znepokojivá naivita
O tom, že deväťdesiate roky na Slovensku neboli len érou uvoľnenia, flanelových košieľ, zábaviek vo Fontáne pre Zuzanu a hitparády Deka, svedčí napríklad aj tvorba skladateľa Mareka Brezovského. Tak ako nad jeho skladbami z kultovej nahrávky Hrana (vydaná bola až po jeho smrti), tak aj nad tvorbou Ospalého pohybu sa neustále vznáša opar rozčarovania. Oslobodenie spoločnosti a politiky úplne nevyšlo, nádeje sa nenaplnili.
Radosť vystriedala depresia a tá trochu trvá dodnes. Burlasova hudba však nie je až taká jednoznačná, vnímať sa dá v rôznych kontextoch a vo viacerých vrstvách, nepomenúva konkrétnych vinníkov alebo udalosti.
Burlas sám tvrdí, že ich necháva otvorené interpretácii. Kladie otázky, no poslucháč si odpovede musí nájsť sám. Na desiatich skladbách sa na novom albume Ø stretáva naivita so znepokojivosťou a niekedy nie je isté, ktorý pocit prevažuje.
Skladateľ Burlas: Aj pri opere bola cenzúra, potom ste mali smolu Čítajte Letargia s cynickým nádychom
Nahrávku otvára stlmený rytmus, melódia ako z meditačného videa a Burlasov akoby apatický hlas. Opakuje text: „Nebojím sa svojej slabej duše, nebojím sa, že mi nikto v ničom nepomôže, nebo mi pomôže.“ Hudba v sebe napriek zdanlivému optimizmu nenesie vieru vo svetlú budúcnosť, ale zámerne poslucháča zavádza.
Niekedy kĺže na hranici pátosu, niekedy ju až prekročí, záver piesne Na konci cesty napríklad môže pripomenúť ústrednú pieseň z Nekonečného príbehu alebo tvorbu francúzskeho hudobníka M83. Potom je tu skladba 25-17, kde sa Burlasov hlas a slová trieštia cez vokodér v psychadelickej špirále zvukov.
Poslucháč sa pritom nevie zbaviť dojmu, že hudobníci sa za nástrojmi cynicky usmievajú a ich cieľom je vniesť nás do pochmúrnej letargie.
Veď jedna hypnotická pieseň sa volá Uspávanka a keď v nej Burlas dáva dobrú noc, znie to skôr ako smútočný povzdych na pohrebe.
Twin Peaks na Slovensku
Takúto diabolskú stratégiu skrýva ospalý pohyb často do zvuku syntetizátora, teda nástroja, ktorý kedysi plnil diskotéky a potom ho napríklad skladateľ Angelo Badalamenti použil na to, aby nám na chrbte vyvolal husiu kožu.
Album Ospalého pohybu jeho skladby zo seriálu Twin Peaks v mnohom pripomína. Príbeh mestečka obklopeného temným lesom a temnými silami bol totiž postavený práve na kontraste naivnej idylky a desivých zločinov pod jej povrchom. A Martin Burlas túto atmosféru preniesol do slovenských reálií, kde sa pokrok a pohyb vpred akosi vždy, aj keď nechcene, snažíme spomaliť.
Ospalý pohyb sa však spomaliť, naopak, nechystá, zahrá napríklad na festivale Colours of Ostrava, na jeseň zas pripravujú koncerty po celom Slovensku. Aj keď novinku len teraz vydali, už teraz majú pripravenú polovicu skladieb na jej pokračovanie.
