„Chcem byť takou dobrou prezidentkou, akou je Beyoncé umelkyňou,“ vyhlásila Hillary Clintonová počas volebnej kampane. Bol to prefíkaný ťah, ako na seba upozorniť v blížiacom sa ťažkom súboji o kreslo šéfky planéty.
Beyoncé jej nepochybne pritiahne mladých voličov. V populárnej hudbe totiž stále doznieva zemetrasenie, ktoré speváčka rozpútala albumom Lemonade. Okamžite sa stal senzáciou, otvoril debatu umeleckú aj politicko-spoločenskú.
K novinke sa pre magazín Dazed and Confused vyjadril aj profesor Kevin Allred, ktorý na Rutgersovej univerzite vyučuje o Beyoncé predmet. V Lemonade vidí ďalší krok speváčky k tomu, aby hudbou upozornila verejnosť na háklivé témy, akoými sú diskriminácia žien či černochov v Amerike.
Beyoncé pesničky navyše zverejnila v podobe hodinového videoklipu, čo hudbe dodáva nový rozmer. Aj keď v ňom vystupuje mnoho sporo odetých tanečníčok, žena v ňom nie je len sexuálnym objektom, ako sme v populárnej hudbe zvyknutí. Scény skúmajú ich starobu, detstvo, sklamania. Pôsobivú produkciu možno prirovnať až k filmu Pink Floyd The Wall od Alana Parkera.
Aj Beyoncé stavila na čistú obrazovú poéziu so surrealistickými zábermi, ktoré sa plížia pivnicami opustených budov, temnými močiarmi, k tomu znie úryvok z Čajkovského Labutieho jazera. Nevyvoláva to len príjemné pocity. Niektoré bizarnejšie momenty pripomenú klaustrofobické trilery Davida Lyncha.
Medzi skladbami speváčka zastretým hlasom prednáša sugestívne básnické texty. Keď potom v posledných minútach filmu vykrikuje v refréne jednej piesne „Sloboda, sloboda, kde len si?,“ znie to ako na protestnom zhromaždení. Akoby ďalším krokom Beyoncé mal byť pokus sadnúť si na kreslo prezidentky. Nemusela by to byť zlá voľba.
