Hrôzy z Veľkého zošita by mali byť povinným čítaním

Občas je veľmi ťažké nasekať správne slová, hovorí prekladateľka ANDREA ČERNÁKOVÁ o údernej trilógii maďarsko-švajčiarskej spisovateľky Agoty Kristof. Preložila ju pred dvanástimi rokmi, no súborne u nás vyšla až teraz. Veľký zošit, Dôkaz a Tretie klamstvo sú podľa nej to najvhodnejšie, čo si študenti môžu v príbehoch z dvadsiateho storočia prečítať.
 

Diela Ágoty Kristof žili u nás po páde totality najprv len v českom preklade. Ako ste ju spoznali vy?

„V deväťdesiatych rokoch sa ľudia na Slovensku asi naozaj viac spoliehali na české preklady kníh. Dodnes nechápem, ako je možné, že taká úžasná autorka ostala v úzadí. Prvý diel sa ku mne dostal v origináli úplnou náhodou, keď som kedysi pracovala vo francúzskom inštitúte a ktosi knihu prišiel vrátiť do knižnice. Nechcelo sa mi ju ísť založiť, tak som si ju dala do tašky, že si ju doma pozriem. Vravím si – veľké písmená, krátke kapitoly, to bude dobré na čítanie. Zhltla som ju za tri hodiny.“

A hneď ste začali prekladať?

„Zistila som, že existuje druhý a tretí diel, tak som ich ihneď vyhľadala v knižnici a tiež som ich zhltla. Potom som si všetko prečítala ešte raz a povedala som si, že keby som bola spisovateľka a toto si prečítam, tak už nemám ambíciu písať ďalej. Pustila som sa do prekladu. Bol to neuveriteľný dych berúci literárny zážitok.“

V čom?

„Už samotný príbeh, ako ho autorka zauzľuje a necháva pracovať vašu fantáziu a vy sa stále musíte pýtať, ako to vlastne všetko bolo. Sú hrdinovia dvaja? Alebo je jeden? A niekedy to ani nie je podstatné, lebo preváži dej, človeka do poslednej strany drží v pozornosti. Text je štylisticky unikátny, pričom je to zrejme vec veľkej náhody. Autorka zápasila s jazykom, v ktorom knihu písala.“

(zdroj: ARTFORUM)

Trilógia Veľký zošit je životným príbehom dvojčiat chlapcov, ktorých počas vojny vychováva stará mama. Vôľa prežiť ich zocelí, no osud nakoniec surovo rozdelí. Čím je originálny?

„Údernosťou textu. Každý z dielov je písaný v inom štýle – prvý je písaný formou denníka, druhý cez rozprávača a tretí v prvej osobe. Napriek tomu tvoria úžasný harmonický celok. Myslím si, že také niečo sa málokedy podarí, najmä ak si to spisovateľ vytýči ako zámer. Skvelé je, že autorke sa nestalo to, čo mnohým iným spisovateľom – že po úspechu zaplavia trh svojimi knihami. Ágota Kristof nebola tento typ grafomanky, hoci písanie bolo pre ňu určite formou terapie. Odovzdala čitateľovi odkaz bez potreby zavaľovať ho ďalej. Aj tým je obdivuhodná. Mne je celkovo jej pohľad na svet blízky.“

Čo máte spoločné?

„Z rozhovorov, ktoré som s ňou čítala, na mňa pôsobila ako pesimistka, čo som v istom ohľade aj ja. Má však originálny zmysel pre humor, čierny, jadrný, taký, ktorý ma zasahuje. A nadhľad nad vecou. Jednoducho – oslovila ma tak, že som sa spontánne pustila do prekladu.“

Zrejme putoval do šuplíka, keď vyšiel až teraz.

„Kniha čakala dvanásť rokov, nepodarilo sa vydať hneď celú trilógiu. Medzitým sa preklad šíril medzi mojimi kamarátmi vo forme wordového súboru, hotová samizdatová literatúra (smiech). Až minulý rok po Veľkom zošite siahlo nitrianske Divadlo Andreja Bagara a urobilo z neho inscenáciu. Zrejme aj to vydavateľov inšpirovalo.“

Inscenácia Veľký zošit v nitrianskom divadle Andreja Bagara v hlavnej úlohe s výbornou Žofiou Martišovou. (zdroj: FOTO - COLLAVINO)

Príbeh má v sebe zvláštnu surovosť. Ako to vplývalo na preklad?

„Mnohí na základe románov Agoty Kristofovej hovoria, že je posadnutá krutosťou a sexuálnymi motívmi. Podstatné však je, že vôbec nie sú samoúčelné, v príbehu majú svoje miesto. Veľa vypovedajú o ľuďoch a dobe.“

Uvedomovali ste si to pri práci?

„Preklad je vždy trochu o interpretácii. K textu som sa po dvanástich rokoch musela vrátiť. Niektoré veci som zmenila, lebo som sa za ten čas dostala približne do veku, v akom Ágota Kristof knihu začala písať a niektoré veci som videla už trochu inak. Významovo sa síce nič nemenilo, ale každý jemný odtienok prekladu je dôležitý.“

Autorka písaním kompenzovala svoj pocit frustrácie z cudzieho prostredia. Ako ste to vnímali?

„Prežívala to veľmi bytostne. Ako štvorročná vedela čítať a písať, takže text bol pre ňu veľmi podstatnou súčasťou života. Už od malička si vymýšľala rôzne príbehy a fiktívne historky, chcela byť spisovateľkou. Ako dvadsaťročná sa s takýmto snom dostala do Švajčiarska, kde nikoho nepoznala, nemala sa s kým deliť myšlienky, hovoriť svojím jazykom, ocitla sa so štvormesačným dieťaťom bez rodiny, bez práce, bez silného vzťahu s bratom, ktorý ostal v totalitnom Maďarsku. Tam niekde sa začal rodiť literárny príbeh bratov-dvojičiek, ktorí boli na seba tak silno naviazaní. Bola nešťastná, ale mala nadhľad. Naučila sa s tým žiť a našla si aj spôsob, ako písať.“

Netrápili ste sa, keď ste za textom intenzívne cítili aj osud autorky?

„Keď sa k nejakému prekladu dostanem, vždy sa snažím byť v ňom čo najmenej prítomná. Samozrejme, že som sa do textu zahĺbila, ale nemala som pocit, že by ma trápil. Naopak, veľmi ma to bavilo a bola som schopná sa aj desaťkrát vrátiť k tomu istému miestu a rozmýšľať nad ním. V tomto ohľade sa mi páči spolupráca editorov a korektorov, tí do textu dokážu vniesť aj iný pohľad a musíte prehodnotiť, či vaše riešenie bolo to správne. Lebo keď spisovateľ používa krátke, úsečné vety, tak je občas strašne ťažké do nich nasekať tie správne slová. Autorka používa emociálne silné slová, je v nich veľká expresivita, ale je skrytá aj za textom.“

K čomu ste sa vracali?

„Mala som problém napríklad s jedným výrazom, ktorý sa v knihe často opakoval. Stará mama nazývala dvojičky ´sukini synovia´. Po francúzsky sú to tri krátke slovíčka fils de chienne, po slovensky dve trojslabičné slová, a  tie plynú v inom rytme reči, než keď je človek nahnevaný a chrstne niekomu niečo do tváre. Vtedy podľa mňa také dlhé slová nepoužije. Na druhej strane, práve tieto slová mali v texte veľký význam. Stará mama aj vysvetľuje, prečo chlapcov volá sukini synovia. Len suka má viac šteniat, a to si myslela o svojej dcére. Dlho som rozmýšľala, či nepoužijem vulgárnejší výraz ´z kurvy synovia´, lebo to je presne to, čo by naštvaná babka na dedine povedala. Ale potom som sa rozhodla pre prvú verziu.“

Prečo podľa vás autorka nepísala v rodnej maďarčine?

„Myslím si, že cítila ako nevyhnutnosť písať po francúzsky, aby sa lepšie prispôsobila prostrediu, v ktorom sa zrazu ocitla sama. Je obdivuhodné, že sa na to dala, pritom francúzština jej veľmi dlho nedovoľovala rozpísať sa. Roky v nej tápala, po celý čas dokonca tvorila so slovníkom. Krásne to vidno na troch dieloch trilógie – prvý je najúsečnejší, využíva

v ňom strohé, krátke vety, v druhom a treťom ako keby sa postupne rozpísala. Z hendikepu dokázala urobiť úžasnú prednosť. Napríklad používala veľmi málo prídavných mien, pretože tie musia mať presnú farbu, a na to si asi netrúfla. A aj kritici potom ocenili, že neplytvá slovami. Je to vlastne typická črta jej tvorby.“

Agota Kristof - Oceňovaná švajčiarska spisovateľka maďarského pôvodu. Prvá časť jej trilógie Veľký zošit bola sfilmovaná. (zdroj: CULTURA.HU)

Vo svete získala veľké uznanie. Čo na nej najviac uznávate vy?

„Najúžasnejšie je, že ten príbeh nemá časopriestor a aj tak vieme, kde sa odohráva a sú nám známe hrôzy tých čias, ktoré opisuje: z dvoch detičiek, ktoré mali žiť v mieri a blahobyte, sa stanú strojcovia vlastného osudu, aby prežili. Kniha výborne vystihuje momenty dvadsiateho storočia, ktoré poznačili nielen život autorky, ale aj celej Európy: druhú svetovú vojnu, obdobie normalizácie a napokon pád železnej opony, ktorý síce otvoril hranice, ale nevyriešil vnútorný boj človeka s hľadaním vlastnej identity. Z tohto hľadiska je kniha veľkým literárnym fenoménom. Má všetky predpoklady stať sa moderným povinným čítaním, aj napriek silnejším výrazovým prostriedkom.“ 

Myslíte, že by sa to tínedžerom chcelo čítať?

„Za pokus to určite stojí. Niekoľko rokov som pracovala v Centre voľného času v Rajeckých Tepliciach. Chodili k nám rôzne deti, aj z problémových rodín, veľmi som prácou s nimi žila a s mnohými deťmi som nadviazala priateľský vzťah. Centrum bolo síce zrušené, no dnes ma teší, že ostalo pár deciek, s ktorými som stále v kontakte. Dala som im Veľký zošit prečítať a  musím povedať, že tú knihu niektorí pochopili dokonca na hlbšej úrovni ako mnohí dospelí.“