„Bez ohľadu na tému nejestvuje žiadny lepší spôsob, ako o niečom vypovedať, informovať a vystupňovať záujem až k úžasu, než nakrútiť o tom priamy film,“ vyjadril sa francúzsky režisér, producent a herec Jacques Perrin.
Keď pred dvadsiatimi rokmi prišiel do kín celovečerný dokument o živote hmyzu Mikrokozmos (1996), ktorý Perrin spoluprodukoval a bol aj jeho rozprávačom, diváci mohli v nemom úžase sledovať aj to, ako sa spod vodnej hladiny baletne ladne rodí obyčajný nepríjemný hmyz - komár. Divácky úspech aj štyri filmové ceny César potvrdili, že aj prírodopisné nonfiction patrí do kina.
Tvorcovia sa netajili tým, koľko makro úsilia ich ojedinelý mikrofilmový projekt stál. Fascinujúcemu dielu predchádzalo pätnásť rokov výskumu, dva roky príprav, tri roky nakrúcania a osemdesiat kilometrov filmového materiálu. A rozpočet takmer štyri milióny eur. Na vtedajšie časy úplne pokrokovo vyvinuli špeciálne pre tento film kameru ovládanú na diaľku cez počítač. Príroda začala ľudí v kine baviť, stala sa zážitkom.
Rys ostrovid loví v lesoch srnčiu aj diviačiu zver. (zdroj: Galetée Films/Eric Travers )Keď vlky naháňajú divoké kone
Odvtedy vznikli z rovnakej dielne spoločnosti Galetée Films ďalšie podobné projekty. Jacques Perrin a jeho najbližší spolupracovník režisér Jacques Cluzaud diváka previedli vzdušnými cestami sťahovavých vtákov v ich najtesnejšej blízkosti (Putovanie vtákov, 2001) a prebádali neznáme zákonitosti podmorského sveta (Oceány, 2009).
V Príbehu lesa (2015) pokračujú osvedčenou metódou a usilujú sa získať divácke srdce pre život našich lesov, a vyprovokovať ľudí k vedomejšiemu prežívaniu prírody. Keď svorka vlkov naháňa divoké kone, je to nervy drásajúca dráma, nikdy nevidená udalosť. Keď srna vrhne mláďa vo vysokej tráve, dojímajú nás chvíle intímneho stíšenia v divočine. Keď rys číha na líšku a plaché zviera pozorujeme v úplnom detaile, získa si náš rešpekt.
Potravinový reťazec v prirodzenom kolobehu živého ekosystému lesa sledujeme s pochopením. Od jeho vzniku až do súčasnosti. Jeho zákonom na pozadí ročných období podliehajú všetci lesní obyvatelia. Od najmenšieho pavúka až po obrovského pižmoňa, od kolónie mravcov až po medvediu rodinu, všetci vytvárajú kolos lesa a prežívajú v závislosti od prostredia a seba navzájom. Až do chvíle, kým do lesa nevkročil človek.
Jediné divoké kone v Európe žijú dnes v rezervácii v Nemecku neďaleko holandských hraníc. (zdroj: Galetée Films/Eric Travers )Najprv ľadová doba, až potom zlatý vek lesa
Divočina lesov sa nerušene vyvíjala posledných desaťtisíc rokov. Zlatý vek lesa nastal po poslednej ľadovej dobe, ktorá trvala osemdesiattisíc rokov. Priemerné ročné teploty sa vtedy v Európe pohybovali okolo nula stupňov a keď sa potom pred dvanásťtisíc rokmi náhle oteplilo, ľadovce ustúpili a zem sa zazelenala, začali sa striedať ročné obdobia a vytvorilo sa ideálne prostredie pre vznik lesov.
V strednej Európe už pred osemtisícpäťsto rokmi panovali klimatické podmienky podobné dnešným. Dokument diváka sprevádza od týchto počiatočných ľadových čias. Pižmoňov vzdorujúcich mrazivej snehovej búrke nakrúcali v národnom parku v Nórsku, kde doteraz čiastočne voľne v prírode naozaj žijú.
Dnes však nájdeme skutočnú divočinu málokde a lesy, do ktorých človek nijako nezasahuje, tvoria zanedbateľné plochy. Podľa niektorých údajov je tiež len asi pätina lesov staršia než osemdesiat rokov. Predstava o tom, aké naše lesy boli kedysi, nám chýba. Vieme, že sa aj dnes menia, no najmä z nich čoraz rýchlejšie ubúda.
