Čo je Chauka systém?
Je to spôsob zachytávania dažďovej vody, ktorý vymysleli v dedinke Laporiya v Rádžastáne. Šesťdesiat percent tohto indického štátu tvorí púšť, prevláda tam polosuché až suché podnebie, prší len počas monzúnového obdobia. Vtedy silné dažde spôsobujú záplavy a odplavujú aj to málo úrodnej pôdy, čo tam je. Chauka systém tomu dokáže zabrániť.
Čím sa líši od iných protipovodňových projektov?
Tým, že na rozdiel od nich funguje. India v dôsledku klimatických zmien bojuje s dlhými obdobiami sucha. Pokus stavať vodné hrádze pozdĺž posvätných riek mal však katastrofálny dosah na ekosystém, bolo treba vysídliť množstvo obcí a efekt bol minimálny. Potom odborníci na permakultúru navrhli budovať medzi kopcami jazerá, ktoré by boli zdrojom vody počas obdobia sucha. Rádžastán však nemá kopce. Problém s vodou vyriešil až Chauka systém.
Kto za ním stojí?
Paradoxne to nie sú ľudia so špeciálnym vzdelaním, iba milovníci prírody, ktorí chceli pomôcť svojej dedine. Autorom myšlienky je Lakshman Singh, člen kráľovskej rodiny, ktorá v oblasti žije už vyše 350 rokov. Pre zlú situáciu v Laporiyi predčasne ukončil štúdiá v Džajpure a vrátil sa domov. Uvedomoval si, že dedinčania síce majú dobytok, ale nemajú ho kde pásť, počas obdobia sucha nerastie ani tráva a púšť neustále ukrajuje z hospodárskej pôdy. Rozmýšľal, ako dostať do zeme vlahu, a začal kopať malé obdĺžnikové bazéniky pospájané kanálmi, ktoré pomáhajú vsakovaniu vody do zeme počas monzúnov. Po piatich rokoch testovania zistil, aká je ideálna hĺbka a veľkosť bazénikov, aby voda neodplavovala ornicu, ale spolu s ňou natiekla do bazénov. Zem nasiakne do hĺbky tri až sedem metrov a počas obdobia sucha vlhkosť postupne stúpa hore.
Ako dlho systém funguje?
Skúšať ho začali koncom sedemdesiatych rokov. Funguje už viac ako dvadsať rokov a momentálne ho využíva vyše štyritisíc dedín. Najprv ho všetci odsudzovali, pretože za ním nestáli odborníci, nakoniec získal viacero ocenení od svetových organizácií a momentálne chodia do tejto oblasti ľudia z celého sveta, aby sa zaučili a skúsili systém aplikovať aj vo svojej krajine.
Meditačná pozícia v Amber Fort, Džajpur, India. (zdroj: archív M.R.)Zmenil Chauka systém život v oblasti?
Asi najvýraznejšou zmenou je to, že do dedín sa vracajú mladí ľudia. Dokážu si tu už zarobiť na živobytie. Môžu farmárčiť, mať viac dobytka, mlieko je navyše oveľa kvalitnejšie a môžu ho predávať drahšie. Viacerí nám povedali, že sú unavení životom v meste a radšej sa po ukončení štúdia v Džajpure vrátia domov. Život na dedine je úplne jednoduchý, ale oveľa pokojnejší ako vo veľkých mestách. A to mnohým mladým Indom imponuje. Majú farmárčenie v krvi, je to historicky dané a ťahá ich to na vidiek.
O Indii sa hovorí, že kto ju navštívi, toho zmení. Nie je to iba mýtus?
Nie, myslím si, že je to pravda. Aj klientom v mojej cestovnej kancelárii hovorím, že India je najsilnejšia krajina celého ázijského kontinentu a mali by ju navštíviť veľmi dobre mentálne pripravení. Nemať absolútne žiadne očakávania, ísť tam pokorne, lebo jedine vtedy sa dá India pochopiť. Konfrontácia s iným spôsobom života, s neskutočnou chudobou, životom na ulici, v slumoch, to zanechá stopu v každom. Možno bude Indiu nenávidieť, možno si z nej zoberie niečo pre seba.
Čo ste si vy osobne z Indie odniesli?
Poznanie, že nie je v mojich silách zachrániť celý svet. Zažiť ufúľané, usoplené deti, ktoré vás ťahajú za ruky, za nohy a žobrú, aby ste im kúpili misku ryže, vami zatrasie. Ale keď to urobíte, v momente máte na sebe ďalších sto detí. Dostanete sa do začarovaného kruhu, z ktorého niet úniku.
Počas návštevy Agra Fort v Indii. (zdroj: archív M.R.)Medzi vaše obľúbené destinácie patria aj arabské krajiny. Platí to aj napriek hrozbe terorizmu?
Samozrejme, že nikomu neodporúčam cestovať do krajín, kde je akákoľvek hrozba útoku. Ale sú arabské krajiny, napríklad Spojené arabské emiráty alebo Omán, kde nevedia, čo je to terorizmus. Poznajú ho len z televíznej obrazovky. Minulý rok som bol v Ománe a musím povedať, že tak bezpečne som sa už dávno necítil. Majú vynikajúco prepracovaný imigračný a pracovný systém a vyznávajú umiernený islam. Miestni ľudia, s ktorými som sa rozprával, len neveriacky krútili hlavou nad radikálmi, ktorí si Korán vysvetľujú po svojom. Ománčania tvrdia, že islam je mierumilovné náboženstvo, ktorého základnou myšlienkou je pomáhať druhým.
Vďaka prísnym imigračným zákonom však nepomáhajú takmer žiadnym moslimom utekajúcim pred hrozbou Islamským štátom. V podstate neposkytujú azyl ani pracovné povolenia. To sa bezpečnosť buduje oveľa ľahšie.
Je pravda, že v Európe sú problémy hlavne v tých oblastiach, kde je vysoké percento moslimov alebo prisťahovalcov, ktorí sa nedokážu integrovať do komunity. Cítia sa menejcenní a neuznaní alebo nadobudnú pocit, že ich náboženstvo je v danej krajne potláčané. Potom sú náchylnejší nechať sa zmanipulovať na rôzne zúfalé činy. Omán má naozaj veľmi prísne imigračné zákony, pracovné víza sa udeľujú len na dva roky a obnovujú sa podľa toho, či je dotyčný človek bezproblémový. Tiež tam však nikto nevymýšľa deštruktívne plány, pretože nikto nemá existenčné problémy.
Ako je to možné?
Pri moci je tam už vyše štyridsať rokov sultán Kábús bin Saíd, nesmierne rozhľadený a vzdelaný človek. Študoval vo Veľkej Británii, precestoval celý svet a to najlepšie, čo kde videl, priniesol domov. Krajinu postavil na nohy a cieľom jeho politiky je dať ľuďom prácu a vzdelanie. Ak im tieto dve veci poskytne, nemajú problém začleniť sa do spoločnosti a nemajú ani existenčné problémy.
Teoreticky ideálne spoločenské zriadenie?
