Bol to osamelý lovec a chcel, aby ľudia okolo neho cítili rovnakú eufóriu ako on, hovorí IVAN PLICKA o svojom slávnom otcovi Karolovi Plickovi. Nedávno navštívil Bratislavu, lebo prišiel pokrstiť jeho veľkú knihu fotografií. Keď k tomu v kine premietli otcov legendárny film Zem spieva, uvedomil si, ako ho stále dokáže dojať pohľad na jadrnú krajinu a úžasné typy ľudí, ktorých snímal v ich tradičných profesiách. Nemal to pri ňom ľahké – fotografom, hudobníkom ani filmárom ako otec sa jednoducho stať nemohol. Dobrosrdečnosť, šarm a kúzlo osobnosti však jeho pôvod nezaprú.
Svet, v ktorom váš otec žil, obdivujeme najmä cez jeho fotografie a filmy, a niekde v kútiku duše ho túžime tiež zažiť. S akými spomienkami sa spája vám?
"Veľmi som obdivoval, ako otec pracoval. Napríklad, ako si zaznamenával tie tisícky pesničiek. Nosil so sebou vždy papier A5, na ktorom mal predtlačené tri rady notových osnov. Keď mu niekto zaspieval pesničku, hneď na mieste si zaznamenával noty a zapisoval text. Samozrejme, takýto záznam bol veľmi surový."
Ako ho potom spracúval?
"V lete takto urobil desiatky záznamov, a potom v zime, keď po dedinách nechodil, sedel doma a prepisoval všetko do reprodukovateľnej formy. Keby mal taký diktafón ako teraz vy, strčil by ho do kabely a to by bolo! Aj ja mám dnes videokameru nie oveľa väčšiu ako telefón. Má to farbu, zvuk, zoomy a všeličo možné, vždy si pri nej spomeniem, s akými obrovskými aparatúrami chodil filmovať a fotiť on, ako nosil so sebou celé debny, kazety s filmami. Neboli cesty, nebola elektrina, ubytovacie možnosti ani doprava, do dedín musel dôjsť pešo. Dnes je to pre nás nepredstaviteľný, úplne iný svet. Bola to objaviteľská, často misionárska práca."

Cestovali ste s ním?
"Spomínam si, my s bratom sme ako deti cestovali s ním na prázdniny do Štôly, kde sme bývali u miestnych ľudí. Prišli sme do Lučivnej, kde na nás čakal rebrinák s volmi, a ten nás viezol cestami-necestami. Otec potom chodil po okolitých dedinách a fotografoval a filmoval. Dediny boli v tom čase uzatvorené, sebestačné jednotky. Hlavou dediny boli vždy pán farár, pán učiteľ, oni boli duchovná dvojka, a ešte na konci dediny obchod Žida. Takto tvorili akúsi intelektuálnu elitu."
Ako ste vnímali otcovu misiu?
"Bol často preč, a tak celá rodina ležala na maminých bedrách. Otec sa pohyboval v inej sfére, mal svoju bublinu, do ktorej nikto nevidel. Čo robil, bolo unikátne, mal svoje vlastné metódy. Bol to osamelý lovec. Nechcel pracovať v štáboch, napísal si sám scenár, robil réžiu aj kameru. Všetko mal pod palcom sám a s tým bol spokojný. Vyžadoval totiž dokonalosť, čo personál často neposkytoval podľa jeho predstáv. On akoby bol neustále v eufórii a chcel, aby ju ľudia okolo neho takisto cítili. V spolupráci urobil jedinú výnimku."

Pri akej príležitosti?
"Bolo to v čase, keď ho Nemci za vojny veľmi tlačili, aby nafotografoval Norimberg. Aby vykľučkoval, začal filmovať Pražský barok. Ten film je nielenže veľmi pekný, ale naplnil aj otcov druhý zámer: v jeho výrobe zamestnal dvoch mladých Židov, aby ich uchránil pred odsunom.