Trilógia o zvláštnom mužovi Dopplerovi sa nedá chápať ako návod na život. Ale možno ju prijať ako pripomienku, že tu žijú ľudia, ktorí sa nevedia celkom vpratať do pravidiel nášho sveta.
Konzumný život na dlh, plastické operácie, vešanie fotiek svojho jedla na sociálnych sieťach či päťtisíc miliárd kúskov plastu plávajúcich v oceáne. Môže to všetko byť znamením, že sa blíži koniec sveta? Tak, ako ho poznáme, ho nedočkavcom servíruje Erlend Loe.
Nórskeho spisovateľa Erlenda Loeho preslávil najmä Doppler – chlapík z Osla, ktorý jedného dňa opustil svoju rodinu a vybral sa žiť do lesa s losom. Voľné pokračovanie – Kamióny volvo bola podobná jazda plná bizarných situácií a zvratov. Preto fanúšikovia nedočkavo čakali na sľubovanú tretiu časť – Koniec sveta, ako ho poznáme. Doppler sa totiž jedného dňa rozhodne, že tak, ako kedysi znenazdajky zmizol, teraz sa vráti a bude pokračovať vo svojom predchádzajúcom rodinnom živote.
Oslo čaká zbytočne
Prvá vec, ktorá v jeho návrate nesedí, je farba domu – zmenila sa z bielej na modrú, pre Dopplera symbol materiálnosti a pokrytectva. A ako by to nestačilo – Dopplerovo miesto po boku manželky Solveig už zaberá iný muž. Doppler sa rozhodne, že ho z domu vyštve. Ubytuje sa na borovici pri dome, odkiaľ pozoruje dianie vnútri. Postupne sa dostane do rytmu rodiny i do samotného domu, a neváha použiť akékoľvek prostriedky, aby „nadržaného“ chlapa vyhnal.
Tu sa začína odvíjať jeho tretí príbeh. Je iný ako dva predchádzajúce. Napokon, na tie sa čitateľ nemusí viazať – všetko podstatné, čo potrebuje vedieť, sa dozvie od citlivého spisovateľa.
Ak sa však na prvých dvoch knihách dobre zabával, tu mu úsmev miestami zmrzne na perách. Veci, ktoré sa dejú, už nie sú také smiešne. Naopak – Doppler svojim blízkym ubližuje, podvádza ich, klame, zraňuje.
Už to nie je nevinná zábava podivína, ktorý išiel do lesa bývať s losom a pozoruje behajúcich ľavičiarov. Ide o Dopplera, ktorý sa po mesiacoch izolácie nedokáže napojiť na vzťahy a, čo je horšie, nedokáže sa vrátiť do spoločnosti, ktorá ho v Osle očakáva a ktorej súčasťou sú jeho tri deti a žena.
Niečo nefunguje
Vo svete, kam sa vrátil, si pripadá stratený. „Ľudia niečo chcú, potom chcú presný opak, a potom predsa len niečo štvrté. A napokon sa urazia, lebo človek nepochopil, že chceli čosi celkom iné. Oveľa jednoduchšie je rozumieť losom.“
Hoci sa jeho žena Solveig zo všetkých síl snaží byť veľkorysá, živí ho a podporuje, niečo podstatné nefunguje. Každý z nich žije v inom svete. Ten Solveigin ostáva Dopplerovi cudzí: „Ľudia chodia do práce a z práce, a lebo do alebo zo vzdelávacej inštitúcie, čo im má zabezpečiť pracovné miesto, aby mohli splácať svoje domy a byty, autá a výrobky, čo si kúpia bez toho, aby mohli za ne zaplatiť v hotovosti, a za dovolenky, čo si objednajú, aby išli niekam, kde si budú môcť oddýchnuť a na chvíľu zabudnúť na dlhy, v ktorých uviazli a v ktorých väčšina ostane, až kým ich smrť nerozdelí.“
Kŕmenie balastom
To je rozmer Dopplerovho problému, ktorý presahuje jeho individuálny príbeh a vzťahy. Jeho svet je nekompatibilný so svetom, do ktorého sa vrátil. Na jednej strane zúfalo túži po blízkosti a uznaní, na druhej nedokáže svojim najbližším poskytnúť empatiu, podporu a nakoniec ani pravdu. Na oplátku aj on príde o pochopenie a podporu. Preto siaha po lži – sám hovorí, že „je to, ako keď kŕmite loď balastom, aby sa neprevrátila v búrke“.
Neskôr sa s týmto balastom úplne stotožní, uletí od reality podobne ako model lietadla, ktorý mu kúpila zúfalá manželka, podlieha konšpiračným teóriám, ktorých jemný mechanizmus je v knihe krásne vidieť – bez toho, aby boli zosmiešnené či odsúdené. Vec je jasná – svet sa blíži ku svojmu koncu.
Ale lži – ten balast, ktorý Doppler podstrčil najprv rodine a potom aj sebe samému, časom prestáva držať Dopplerovu loď nad hladinou a on klesá na dno. Neostáva mu nič iné ako sexuálny pud, s ktorým však nedokáže zaobchádzať, a tak aj ten mu časom prináša viac trápenia ako radosti.
Čitateľ nemôže očakávať príbeh, ktorému by mohol uveriť. Na Dopplerovo putovanie sa musí pozrieť symbolicky, s nadhľadom, a aj tak bude celý zmätený, lebo občas ho bude obdivovať za jeho odvahu a nevšedné úvahy, inokedy ľutovať, dokonca sa mu z neho môže zdvíhať žalúdok.
Jazyk je jednoduchý a strohý, kapitoly krátke. Ako myslenie Dopplera. V tomto je autor veľmi lojálny k svojmu hrdinovi. V jeho svete nie sú dlhé vety, výkričníky ani kvetnaté prirovnania.
Jednoducho a s láskou
Loeho najnovšia kniha je testom tolerancie – prah bolesti bude mať každý čitateľ inde, jeden sa bude celú knihu prežehnávať, iný bude v duchu tlieskať jeho nevšedným krokom. Jeden bude považovať za blázna Dopplera, pre druhého bude bláznivý tento svet. Pohrávať sa s oboma možnosťami je asi najcennejším bodom tejto knihy.
Čítať ju je ako obedovať s losom za špeciálnym stolom, ktorý si dal Dopper vyrobiť – na jednej strane vyvýšeným. Jemnocitnejší čitateľ sa môže nad takýmto stolovaním pozastaviť, ale ak ho to neodradí, môže sa na svet pozrieť zo zaujímavej perspektívy.
Loeho trilógia o zvláštnom mužovi Dopplerovi sa nedá chápať ako návod, na to je príliš uletená a nerealistická, od liečenia aurami až po naivné konce – na tie má Loe slabosť a treba uznať, že ich vie urobiť fakt milo.
Ale možno ju prijať ako pripomienku, že tu žijú ľudia, ktorí sa nevedia celkom vpratať do pravidiel nášho sveta, nevedia chápať druhých a dávať toľko, koľko dostávajú, alebo takým spôsobom. Loe ponúka zaujímavý pohľad do ich sveta, ale aj kritický pohľad na ten „náš“. To všetko jednoducho a s láskou.
Autor: Hana Ševčíková
