Hráčska závislosť – dnes téma v literatúre bežná, pred Dostojevským ju však nikto tak názorne a podrobne neukázal. Aj dobovému čitateľovi muselo byť z jeho rozprávania jasné, že hrdinova vášeň pre ruletu mala v sebe parametre akejsi zaľúbenosti.
„Všetky jeho životné sily, elán, smelosť pohltila ruleta. Je hráč, ale nie obyčajný hráč,“ takto v liste priateľovi opísal Dostojevskij hrdinu zamýšľaného románu ešte niekoľko rokov pred jeho napísaním.
Nakoniec sa k téme hráča vrátil o tri roky neskôr, vo veľmi ponižujúcej situácii. Keďže sa po smrti svojho brata ocitol v dlhoch pre neúspešné vydávanie spoločného časopisu Vremia, istý úžernícky podnikateľ mu síce za nový román prisľúbil honorár, ale len pod podmienkou, že ho napíše v šibeničnom termíne. Keby ho nedokončil, mali všetky práva na jeho diela prepadnúť vydavateľovi, s čím v podstate rátal, keďže vedel, že v tom čase paralelne písal aj román Zločin a trest.
Novelu Hráč sa však Dostojevskému napriek očakávaniam podarilo dokončiť za dvadsaťšesť dní počas októbra 1866, pretože pri tom využil úplnú technologickú novinku – stenografiu. Ako stenografku mu odporučili dvadsaťročnú Annu Grigorievnu Snitkinovú, študentku biológie s kurzom stenografie.
On bol rád, že sa žena nebude pri práci opíjať, aj ona s ponukou rýchlo súhlasila, lebo príležitosť zarobiť si a byť samostatnou ju vzrušovala. Ešte dôležitejšia ako nezávislosť bola pre ňu možnosť pracovať pre Dostojevského a osobne sa s ním zoznámiť. Jeho meno poznala od detstva, keďže bol obľúbeným spisovateľom jej otca. Ju samu doma volali Netočka Nezvanova po jeho slávnej hrdinke. Sama horko plakala nad osudmi hrdinov z jeho Zápiskov z mŕtveho domu.
Anna Grigorievna Dostojevská. (zdroj: Profimedia)Dostojevského si však predstavovala už ako tučného starca. Pred stretnutím s ním sa trápila len nad tým, že si zle pamätá mená hrdinov jeho románov. „Nikdy predtým som sa nestretla so spisovateľmi, predstavovala som si ich ako zvláštne osobnosti, s ktorými sa treba zvláštnym spôsobom zhovárať. Keď si spomínam na tie časy, vidím, akým dieťaťom som vtedy bola napriek svojim dvadsiatim rokom,“ napísala neskôr do svojej knihy spomienok.
Prvé stretnutie nedopadlo veľmi príjemne, Dostojevskij na ňu urobil pochmúrny dojem, bála sa, že sa s ním v práci nezhodne. Pri druhom stretnutí bol však už srdečnejší. „Zrazu sa mi zazdalo, že Dostojevského dávno poznám,“ tvrdí Anna.
Spoločná práca ich zblížila, Anna sa ho prestala báť. Svojej stenografke autor v pauzách vyrozprával celý svoj život, čomu sa aj trochu čudovala. Otvorene sa jej sťažoval na dlhy a zlú materiálnu situáciu. Až neskôr pochopila, že v tom čase bol úplne sám obklopený skôr nepriateľmi, preto cítil potrebu podeliť sa s niekým so svojimi myšlienkami.
Dostojevskij sa do práce nad novelou Hráč nakoniec tak zahĺbil, že už jej nediktoval spamäti, ale začal pracovať po nociach, aby mohol druhý deň diktovať z poznámok. „Obaja sme sa vžili do života hrdinov nového románu, mala som svojich obľúbencov a nepriateľov, moje sympatie si vyslúžila starenka, ktorá prehrala celý majetok,“ zapísala. Annino opovrhnutie si vyslúžila nielen hysterická Polina, ale aj sám hlavný hrdina románu, ktorému nemohla odpustiť jeho ľahkomyseľnosť. Prekvapilo ju, že Dostojevskij bol úplne na strane hráčov a že dokonca pripustil, že v mnohých ohľadoch v hrdinovi cíti samého seba. Autor nakoniec svoju mladú spolupracovníčku presvedčil, že človek môže mať silný charakter a napriek tomu nie je schopný si s hráčskou vášňou pomôcť.
A bola z toho láska
Anna začala s Dostojevským tráviť čoraz viac času, všetky ostatné jej záujmy išli bokom. „Mimovoľne som porovnávala Fiodora Michajloviča s mladými ľuďmi, ktorých som stretávala vo svojom okruhu. Akí prázdni a bezvýznamní sa mi zdali v porovnaní s novými originálnymi názormi môjho obľúbeného spisovateľa,“ vyjadrila sa.
So smútkom sledovala, ako sa ich práca blížila k záveru. Aj Dostojevskij sa odrazu vyjadril, že si už zvykol na ich rozhovory a že mu bude chýbať, keď nebudú každý deň spolu. Po ukončení práce ju pozval do reštaurácie a naznačil, že by aj v budúcnosti chcel so ňou spolupracovať.
„Ôsmy november 1866 je jedným z najvýznamnejších dní môjho života, v tento deň mi Fiodor Michajlovič povedal, že ma miluje a požiadal ma o ruku. Odvtedy prešlo pol storočia, ale všetky podrobnosti tohto dňa sú v mojej pamäti také jasné, ako by sa to stalo pred mesiacom,“ píše Snitkinová.
