V stredoveku sa ľudia báli moru, komét, hladu či kacírstva. Dnešné strachy nie sú o nič menšie, len iné. O mnohé z nich sa postarali aj konšpiračné teórie.
„Západ sa bojí skutočnosti. Chce jej uniknúť,“ tvrdí Lomnický vo svojej novej hre Strach. Dnes ju v premiére uvádza Slovenské národné divadlo. „Myslíme, aby sme mali ilúziu, že je všetko v našej moci, že to zvládneme. Niekedy je z toho katedrála, niekedy holokaust. Alebo sa človek ožení.
Prosto totálne zlyhanie,“ rozmýšľa jeho postava Autora. Jeho úvodný monológ je v podstatne nezvyčajnými scénickými poznámkami.
„Kto ma asi bude hrať? Mohol by Alexander Bárta. Aspoň by si ľudia mysleli, že som pekný. Alebo Jano Koleník. A prečo nie pani Milka? Toto nie je realistická dráma. Pochybujem, že by sa jej táto úloha páčila,“ zvažuje Autor.
„Bol som nadšený, keď Lomnický prišiel s témou strachu. Keď si zoberiete titulky novín, strach je spoločným menovateľom väčšiny z nich,“ pripomenul dramaturg inscenácie Daniel Majling. Rozvinul, že pomaly každý mesiac prídu noviny s nejakou novou obavou – klimatické zmeny sú prudšie a rýchlejšie, ako sme čakali, ozbrojené konflikty hrozia už aj v Európe, vzniká nová železná opona.
Téma strachu je teda univerzálna, pritom veľmi osobná. Herci ju prežili spolu s českým režisérom Davidom Jařabom ako cestu hľadania nezvyčajného divadelného tvaru.
„Bola to výzva. Lomnického text v sebe neskrýva prakticky žiadny kód k tomu, ako ho inscenovať. Myšlienkovo je to celostné, ale jednotlivé monológy spolu situačne nesúvisia. Celý príbeh bolo treba vlastne vyrobiť,“ vysvetľuje režisér.
Lomnický si našťastie Jařabom osobnostne a umelecky rozumejú, spoznali sa už pri práci na vydarenej inscenácii Rechnitz – Anjel Skazy podľa Elfriede Jelinekovej, ktorú divadlo uvádzalo v Štúdiu pred tromi rokmi.
Jařab sa priznal, že si obsadenie vyberal podľa toho, s kým chcel robiť. Do jeho „Star Teamu“ sa dostali aj Richard Stanke, František Kovár, Alexander Bárta, Emil Horváth, Jana Oľhová či Dominika Kavaschová.
Režisér je aj pri tejto inscenácii autorom výrazného scénografického riešenia. Na scénu okrem iného dostali tvorcovia aj štyri metre kubické vody na navodenie atmosféry akejsi celosvetovej potopy.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že je táto inscenácia určená pre náročnejšieho diváka, podľa slov režiséra je však dnes v podstate pre každého. Okrem, samozrejme, tých, ktorí sa neboja ničoho. „Po sedemdesiatke už strach nemám, ten som musel hrať,“ dodal s úsmevom Emil Horváth.
Premiéra / Činohra SND Bratislava, sobota 19.00
