Hovorí, že žiť je čertovsky ťažká práca a nebezpečné je hľadať odpovede na veľké otázky. Islandský spisovateľ JÓN KALMAN STEFÁNSSON minulý týždeň osobne predstavil slovenský preklad svojej knihy Ryby nemajú nohy bratislavským aj žilinským čitateľom. Pre SME priznal, že jeho knihy nie sú pre každého. Ako ani Pink Floyd.
V novom románe Ryby nemajú nohy píšete, že kto chce Island milovať, musí odtiaľ občas vypadnúť. Je to naozaj tak?
„Ak stále žijete v takej malej spoločnosti, začnete sa skôr či neskôr dusiť. Musíte ísť preč, aby ste sa nadýchli, videli niečo nové. Islanďania sa už rodia s túžbou odísť. Všade okolo seba vidia iba oceán, je pre nich väzením, chcú vidieť, čo je za jeho horizontom. Nikdy nespoznáte seba ani svoj národ, ak neodídete preč, pretože postupne sa stanete takým človekom, akého vás ľudia chcú. V cudzej krajine zrazu nie ste niekto, ste nikto. Keď uvidíte svoj národ z diaľky, lepšie ho spoznáte a veci, ktoré na ňom nenávidíte, zrazu pochopíte.“
Dej príbehu sa odohráva najmä v mestečku Keflavík. Píšete, že tam ľudia žijú tak blízko smrti, ako nikde na celom Islande. Prečo?
„Je to jedno z najdrsnejších miest na ostrove. Dokonca aj Islanďania tvrdia, že je Bohom zabudnuté. Iba vietor, otvorený oceán a čierne lávové brehy. Nik ho nenavštevoval. Potom prišli americké vojenské jednotky, ktoré mesto veľmi zmenili, pridali mu na špecifickosti. Je také jedinečné, že by som o ňom mohol napísať desať kníh.
Vraj ste tam aj vy sám istý čas žili?
„Presťahovali sme sa tam, keď som mal dvanásť rokov, predtým žila naša rodina v Reykjavíku. V pätnástich som začal manuálne pracovať, nevidel som dôvod študovať, keď som nevedel čo so životom. Pracoval som na bitúnku, s rybami a aj ako murár. Nebol som si istý sám sebou, ale vedel som, že musím nájsť dôvod, pre ktorý by stálo za to žiť. Až manuálna práca ma doviedla k tej so slovom a s myšlienkou.“
Tradičný spôsob písania vám však nie je vlastný, vaše romány sú veľmi poetické, s dlhými súvetiami, sršia mystikou. Je pre vás štýl dôležitejší ako obsah?
