Netušili ste, čo je slavistika, a predsa ste sa ju rozhodli študovať. Východná Európa sa stala vaším osudom. Ako k tomu došlo?
„Urobil som to naprotiveň. Najmä svojej starej mame. Dospieval som a začal som si uvedomovať, že ma vychovali nacisti. Môj život sa prevrátil hore nohami. Chápal som čoraz jasnejšie, že moje idylické detstvo bola len maska, bolo to hrozné pokrytectvo. V našej rodine vládlo mlčanie. Zločiny, ktoré napáchal môj biologický otec počas druhej svetovej vojny, boli tabu.“
Spomínate si ešte na svoju prvú cestu do Poľska?
„Samozrejme, pretože predstavovala zlom. Bol to predovšetkým útek od rodiny. O poľskej kultúre som ako mladík nemal ani zdanie, ale niečo ma podvedome ťahalo na východ. Je to zvláštne. Až oveľa neskôr som vypátral, čo všetko môj otec spôsobil na Ukrajine, v Poľsku aj na Slovensku ako veliteľ špeciálneho nacistického komanda.“
Ako na tento váš záujem reagovali príbuzní?
„S nevôľou až odporom a veľkými obavami. Môj starý otec a otec aj ostatní členovia rodiny boli pevne presvedčení o nemeckej nadradenosti. Slovanov považovali za podľudí. Želali si veľké Nemecko a hrozili sa európskej spolupráce a priateľstva. Žili v nenávisti ku všetkému cudziemu. Najviac sa báli, že si z cudziny privediem poľskú alebo židovskú manželku. To bola pre mňa posledná kvapka.“
