Máte československé meno, no vaše korene siahajú aj do Maďarska.
Narodila som sa síce v Košiciach, cítim sa však ako Bratislavčanka, prežila som tu prakticky celý svoj život. V Košiciach som nikdy nežila súvislo dlhší čas, až na obdobie tesne po vysokej škole. Pár rokov som tam pôsobila v maďarskom divadle Thália. Jedni starí rodičia sú českej a druhí maďarskej národnosti, takže som sa jazyk naučila od nich.
Stačila úroveň maďarčiny, ktorú ste pochytili od starých rodičov, na to, aby ste mohli hrať v profesionálnom divadle?
Na profesionálnom maďarskom javisku by to bez ďalšieho zdokonalenia nešlo. Keď som študovala na VŠMU, existovala pre po maďarsky hovoriacich poslucháčov možnosť absolvovať v tomto jazyku predmet Technika reči. Ale tým, že maďarčina je jazyk môjho detstva, nepovažujem ho pre seba za neprirodzený, dobre sa mi v ňom nielen hrá, ale aj cíti.
(zdroj: SME - Gabriel Kuchta)Aké roly ste v divadle Thália dostávali?
Ako prvú som hrala svätú Alžbetu Durínsku, hru o nej napísal maďarský dramatik Zoltán Egressy. Bola však šialene dlhá a aj trochu monotematická. Skočila som do divadelných vôd rovno hlavičku, scenár mal 74 strán a na sedemdesiatich z nich som mala text. No aj keď to bolo dlhé, bola to výborná skúsenosť, vďaka ktorej som zvládla aj ďalšie úlohy a vycibrila svoju maďarčinu.
A vycibrili ste si aj pamäť.
Množstvo textov už pre herca nebýva problémom. Je to súčasť povolania, ani lekár sa nemôže báť krvi. Je to zvyk, pamäť pojme veľa textu.
Z divadla ste sa plynulo dostali do televízie. Pamätáte si na prvú televíznu rolu?
Ťažko povedať, ktorá bola prvá. Poslucháčov herectva si ešte počas štúdia zvyčajne vyhliadnu študenti filmovej fakulty, oslovia ich do študentských projektov. Ja som skončila školu, keď ešte nebol taký seriálový boom. Postupne, keď hľadali nové tváre, dostala som aj ja menšie či väčšie seriálové úlohy. Veľmi pekná úloha a aj kvalitná televízna práca bola séria Nesmrteľní v RTVS. V časti Ľúbi, neľúbi, ktorá bola adaptáciou Jane Austenovej a jej románu Rozum a cit, som hrala klaviristku Marianu. Tú úlohu považujem za kvalitatívny zlom vo svojej filmovej práci.
Ako ste sa dostali k svojej prvej filmovej postave Nadi Hamplovej v novom slovenskom filme Agáva? Ostatní herci, ktorí v ňom hrali, sú známe mená – Kňažko, Lasica či Geišberg, pre vás to bol prvý celovečerný film.
Priznám sa, vlastne neviem, prečo si ma režisér Ondrej Šulaj vybral. Do istej miery to od neho bola odvaha, ale som mu nesmierne vďačná. Ktovie, či by som bola takú príležitosť dostala niekedy od niekoho iného. Súhlasila som hneď, ako mi ju ponúkli. Sú skrátka úlohy, ktoré sa neodmietajú. Film je fascinujúci druh umenia, úžasné komplexné dielo, živý organizmus, všetci tvorcovia robia svoju prácu najlepšie, ako v tej chvíli dokážu. Cítim to tak, že seriál je práca a film dostávame za odmenu.
Film Agáva je jej prvým celovečerným filmom. (zdroj: Trigon Production)Ako ste sa stotožnili s faktom, že budete hrať manželku staršieho muža?
Otázka, ako to zvládnem, sa vynorila rovnako, ako pri každej prvej príležitosti, je jedno, či je seriálová, filmová, alebo divadelná. To, že Naďa je manželkou staršieho muža, ma až tak nedesilo. Skôr som mala intenzívny pocit zodpovednosti z toho, že je hlavná postava a závisí od nej celkový výsledok.
