Núria Güell je španielska umelkyňa, ktorá chcela vyskúšať, aké je žiť bez občianstva, čo je reálna situácia miliónov ľudí po celom svete. Identifikovanie sa so štátom a národnými hranicami totiž vníma ako niečo fiktívne, zvonku nanútené. Zastavovala sa preto na rôznych španielskych veľvyslanectvách, ale štátnej príslušnosti sa zbaviť nedokázala. O svojej ceste však vytvorila výtvarné dielo.

„Oficiálne nemôžete žiť bez občianstva, môžu vám ho zobrať, ale vy sa ho zbaviť nemôžete, kým nemáte iné,“ vysvetľuje spolukurátorka viedenskej výstavy Universal Hospitality Ilona Németh. Güellovej dielo nazvané Dobrovoľne bez občianstva zaradila do výberu diel reflektujúcich nacionalizmus, krízu politických systémov, ale aj utečenecké problémy. Projekt priamo nadväzuje na výstavu Privátny nacionalizmus, ktorá sa v minulom roku zastavila aj v košickej Kunsthalle.

Výstava, ktorá potrvá do 19. júna, je inštalovaná v budove bývalej hlavnej pošty rakúsko-uhorskej monarchie. „Tento špecifický priestor bol pre nás veľkou výzvou. Najprv sme sa v obrovskej budove, ktorá je šesť rokov prázdna, niekoľkokrát stratili, potom sme z nej vybrali zaujímavé časti,“ hovorí Németh. Slovensko je na výstave výrazne zastúpené.

Dokumentárnu líniu predstavuje časozberný projekt Tomáša Rafu Nacionalizmus v srdci Európy. „Rafa tvrdí, že úloha umelca je dnes predovšetkým v zaznamenávaní toho, čo sa okolo nás deje,“ opisuje Németh. Vo Viedni sa vďaka nemu premieta aj útok na moslimskú rodinu, ktorý sa udial v Bratislave, či míting kotlebovcov.
Martin Piaček zas vystavuje aj olovené odliatky československých známok. Anna Daučíková v sérii starších videoprojekcií reflektuje svoj pobyt v komunistickom Rusku. „Chceli sme mať aj kritický pohľad na našu minulosť. Jej príbehy evokujú situáciu, keď ľudský život neznamenal tak veľa. Svojím dielom sa pýta, aké práva majú ženy, chudobní, chorí ľudia či homosexuáli,“ vysvetľuje Ilona Németh.

Anetta Mona Chisa a Lucia Tkáčová do umeleckého diela pretransformovali rôzne bankovky, hodnota peňazí sa pritom stratila v efemérnosti vizuálnych efektov.
Silným dielom sú náhrobné kamene, z ktorých boli vymazané mená. „Kamene sa transportovali z Vroclavu ešte nedotknuté. Artur Žmijewski si so sebou priniesol len kladivo a dláto, mali sme zimomriavky, keď začal náhrobky na mieste ničiť,“ opisuje kurátorka.
Výstava by sa mala v marci dostať do Prahy.